SLP 12 (2017)

archívom a štátnym dlhom ) 528 a tretiu tému, sukcesia štátov vo vzťahu k členstvu v me- dzinárodných medzivládnych organizáciách, prerokovala len raz a stotožnila ju so suk- cesiou štátu do multilaterálnej zmluvy. V roku 1999 Valné zhromaždenie OSN vzalo na vedomie správu Komisie, ktorá obsahovala aj Návrh článkov s komentárom týkajúci sa štátnej príslušnosti (občianstva) fyzických osôb v súvislosti so sukcesiou štátov (ďalej len „Návrh článkov“). Hlavným cieľom tejto mimozmluvnej kodifikácie je, aby štát ná- stupca prijal všetky potrebné opatrenia na to, aby každá osoba so štátnym občianstvom štátu predchodcu ho pri sukcesii nestratila, t.j. aby sa zo štátnych príslušníkov nestali osoby bez štátnej príslušnosti. Je povinnosťou tak štátu predchodcu ako aj štátu ná- stupcu zabrániť apatridite. 529 Otázka občianstva ako aj sukcesie štátu bola tradične upravená predovšetkým oby- čajovým právom. Medzi základné zásady týkajúce sa občianstva možno zaradiť, že na- dobúdanie a strata štátneho občianstva sa riadi vnútroštátnou právnou úpravou každé- ho štátu, avšak táto úprava nemôže byť v rozpore s pravidlami medzinárodného práva; že štát v rámci ius protectionis vykonáva ochranu svojich občanov nielen doma, ale aj v cudzom štáte, pričom k diplomatickej ochrane pristupuje až po vyčerpaní všetkých dostupných možností ochrany svojho občana pred orgánmi cudzieho štátu. Začiatkom minulého storočia štátni občania neboli vnímaní ako subjekty medzinárodného prá- va, ale v dôsledku štátnej príslušnosti požívali práva ním zaručené a v tejto súvislosti niektorí autori hovorili o „ indigenáte medzinárodného práva “. 530 Vo vzťahu k sukcesii štátu v otázke štátneho občianstva je základným obyčajovým pravidlom právo každého štátneho občana štátu predchodcu na štátnu príslušnosť aspoň jedného z dotknutých štátov, t.j. štátu predchodcu alebo štátu nástupcu , ktoré je aj obsahom článku 15 Všeobecnej deklarácie ľudských práv. Ako ďalší príklad možno uviesť zásadu, že nový nezávislý štát má právo rozhodnúť sa, aké osoby bude považovať za svojich štátnych občanov, ale zároveň toto jeho konanie nemôže byť v rozpore s jeho medzinárodnými záväzka- mi. Z toho vyplýva, že záležitosti, ktoré v zásade nie sú regulované medzinárodným právom, nemôže štát upraviť na základe svojej slobodnej úvahy, nakoľko môže byť obmedzený povinnosťami, ktoré mu vyplývajú zo záväzkov voči iným štátom, t.j. jeho správanie je obmedzené pravidlami medzinárodného práva. Rozvoj ľudských práv po II. svetovej vojne priniesol so sebou aj ďalšie záväzky pre štáty práve v oblasti štátnej príslušnosti, ktorú nemožno chápať ako oblasť výhradne upravenú vnútroštátnou legislatívou a kde tradičný prístup založený na prevahe záuj- mov štátu nad záujmami jednotlivca ustúpil do úzadia. Kým obyčajové normy me- 528 Viedenský dohovoro o sukcesii štátov vo vzťahu k zmluvám (Viedeň, 23. augusta 1978) publikovaný v Zbierke zákonov SR pod č. 33/2001 Z.z., a Viedenský dohovor o sukcesii štátov vo vzťahu k štátnemu majetku, štátnym archívom a štátnym dlhom (Viedeň, 8. augusta 1983), doposiaľ nenadobudol platnost. 529 LANTAJOVÁ, D. Medzinárodnoprávna úprava inštitútu sukcesie štátov, Kraków: Spolok Slovákov v Poľsku – Towarzystwo Słowaków w Polsce, 2014, ss.129-155. 530 ELGART, J. Mezinárodní právo v systematickém podání Fr. V. Liszta , Praha, Spolek českých právnikú „Všehrd“, 267 s., 1906, s. 58.

155