SLP 12 (2017)

občanov, ale zároveň podpísalo Zmluvu o menšinách 540 obsahujúcu ustanovenia týka- júce sa akceptovania práva na poľskú štátnu príslušnosť, ktoré uznalo za elementárne práva, s ktorými nemôžu byť v rozpore ani do nich zasahovať žiadne jeho zákony, pred- pisy či iné oficiálne opatrenia. Aj Medzinárodný súdny dvor vo svojom rozsudku v prí- pade Nottebohm 541 potvrdil, že neexistuje žiadne všeobecné pravidlo medzinárodného práva, ktoré by upravovalo podmienky udeľovania štátneho občianstva vnútroštátnym právom. Zároveň potvrdil, že žiaden štát sa nemôže dovolávať svojich vnútroštátnych noriem týkajúcich sa udeľovania štátneho občianstva, ak nie sú v súlade so všeobecným pravidlom medzinárodného práva, t.j. že štátne občianstvo sa udeľuje na základe sku- Príkladom riešenia vyššie uvedených kolízií je na univerzálnej úrovni úprava zame- dzujúca zvyšovaniu počtu osôb bez štátnej príslušnosti pri sukcesii štátov vychádza- júca z článku 10 Dohovoru o redukovaní počtu osôb bez štátnej príslušnosti (New York, 30. augusta 1961), 542 ktorý stanovuje, že každá zmluva, na základe ktorej dochádza k definitívnemu nahradeniu jedného štátu iným štátom, pokiaľ ide o zvrchovanosť nad určitým územím v súlade s medzinárodným právom, musí obsahovať opatrenia týkajúce sa zamedzenia stavu, pri ktorom by sa dotknuté osoby v dôsledku sukcesie štátov stali osobami bez štátnej príslušnosti. Zmluvný štát tohto dohovoru má povinnosť zabezpečiť, aby zmluva takéhoto obsahu bola uzatvorená aj medzi ním a štátom, ktorý nie je zmluvným štátom tohto dohovoru. Ak by zmluva takéto ustanovenia neobsahova- la, zmluvný štát v pozícii štátu nástupcu je povinný udeliť svoju štátnu príslušnosť tým osobám, ktoré by sa inak stali osobami bez štátnej príslušnosti v dôsledku sukcesie štátov. Na pôde Rady Európy bol v roku 1997, dva roky pred schválením Návrhu článkov, prijatý Európsky dohovor o občianstve (CETS No. 166), ktorý obsahuje aj ustanovenia týkajúce sa štátnej príslušnosti vo vzťahu k sukcesii štátu. Obsah Dohovoru vychádza z existujúcej všeobecnej medzinárodnej praxe ako aj zo všeobecných zásad, a to štátom umožňuje rozhodnúť o vhodnom spôsobe, akým môžu byť jeho ustanovenia použité v ich vnútroštátnom právnom poriadku. Vzhľadom na to, že paralelne bola táto téma riešená aj na pôde Organizácie Spojených národov, je tento text ovplyvnený aj v tej dobe časovo dostupnými analýzami a závermi Komisie v tejto otázke. Hoci sa ustano- venia dohovoru nevzťahujú priamo na dotknuté osoby ale na zmluvné strany, t.j. štáty, sú navrhnuté tak, aby zabezpečili v čo najväčšej miere, že osoby žijúce na území dot- točného puta ( genuine link ) medzi štátom a fyzickou osobou. ͸. Zmluvnoprávna úprava otázky štátneho občianstva v rámci sukcesie štátov

540 Zmluva o menšinách (Versailles, 28. júna 1919) – Minorities Treaty between the Principal Allied and Associated Powers (The British Empire, France, Italy, Japan and United States) and Poland (Versailles, 28 June 1919). 541 Nottebohm, Second Phase, Judgment, ICJ Reports 1955, p. 4. 542 Publikovaný v Zbierke zákonov pod č. 192/2001 Z.z.

158

Made with FlippingBook Annual report