ZAJIŠŤOVÁNÍ V TRESTNÍM ŘÍZENÍ 2024

k dôvodu tzv. preventívnej väzby súd opakovane judikoval, že hrozba pokračovania v trestnej činnosti môže byť daná aj osobnou históriou obvineného (predchádzajúcou trestnou činnosťou), 17 na druhej strane súčasná rozhodovacia činnosť podmienky pre ventívnej väzby špecifikuje v tom zmysle, aby bolo riziko spáchania činu konkrétne (nielen abstraktné), pričom môže vyplývať z takých okolností, ako sú sofistikovanosť trestného činu alebo okolnosti osoby obvineného. 18 Jedným z významných rozhodnutí ESĽP je prípad Buzadji, 19 kde súd sa zaoberal otázkou, čo má byť „obsahom“ súdnej kontroly obmedzenia osobnej slobody. Súd zmenil svoju pôvodnú doktrínu, podľa ktorej až „ po určitom čase “ ( after a certain lapse of time ) je potrebné okrem dôvodnosti trestného stíhania skúmať aj ďalšie materiálne podmienky: dôvody väzby. Naopak, od prípadu Buzadji musí vnútroštátna právna úprava stanovovať povinnosť skúmať existenciu dôvodov väzby už hneď pri prvotnom súdnom prieskume, teda už pri rozhodovaní o vzatí do väzby zadržanej osoby. Uvedené príklady vhodne ilustrujú, ako sa normy ochrany práva na osobnú slobodu podľa čl. 5 Dohovoru vyvíjajú a prispôsobujú aktuálnym štandardom. Rozvoj garancií práva na osobnú slobodu na úrovni práva EÚ je obmedzený šír kou kompetencií prenesených na EÚ, ktoré umožňujú harmonizovať trestné právo procesné. Tieto kompetencie sú upravené v čl. 82 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ZFEÚ). Medzi oblasti, v ktorých je možná harmonizácia trestného práva procesného podľa čl. 82 ZFEÚ problematika väzby (resp. zadržania podozrivého alebo obvineného a jeho vzatie do väzby) nepatrí. Do kompetencií Európskej únie patria osobitné prípa dy väzby (predbežnej a vydávacej väzby) v konaní o európskom zatýkacom rozkaze 20 – rámcové rozhodnutie však túto problematiku upravuje len veľmi stručne. 21 Čiastočný prienik s problematikou väzby v trestnom konaní je možné identifikovať v prípade garancií prezumpcie neviny podľa smernice 2016/343. 22 Z uvedeného dôvodu sú aj možnosti Súdneho dvora EÚ, ktorý má vo vzťahu k pra meňom práva EÚ interpretačnú funkciu a funkciu vypĺňania medzier, vo veci rozvíja nia garancií práva na osobnú slobodu v kontexte väzby značne obmedzené: • Čl. 3 a 4 smernice 2016/343 vyložil Súdny dvor v prípade Milev 23 takým spôsobom, že rozhodnutie o predĺžení trvania väzby môže byť založené 17 Napr. rozsudok z 12. decembra 1991, Clooth v. Belgicko, č. 12718/87, bod 40. 18 Rozsudok Veľkej komory ESĽP z 15. júna 2021 vo veci Kurt v. Rakúsko, č. 62903/15, bod 188 a nasl. 19 Rozsudok Veľkej komory ESĽP z 5. júla 2016, Buzadji v. Moldavsko, č. 23755/07, body 100 a nasl. 20 Rámcové rozhodnutie Rady z 13. júna 2002 o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi (Ú. v. ES L 190, 18.7.2002, p. 1–20). 21 Čl. 12 uvedeného rámcového rozhodnutia. 22 Smernica Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/343 z 9. marca 2016 o posilnení určitých aspektov prezumpcie neviny a práva byť prítomný na konaní pred súdom v trestnom konaní (Ú. v. EÚ L 65, 11.3.2016, p. 1–11). 23 Rozsudok Súdneho dvora z 19. septembra 2018, Milev , C310/18 PPU, ECLI:EU:C:2018:732, najmä bod 48, resp. vo výroku.

105