SLP 08 (2014)

͸. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva V ďalšom by som chcel na tomto krátkom priestore exemplatívne priblížiť, aké prí- pady týkajúce sa migrantov utekajúcich z miesta vojnového alebo obdobného konflik- tu Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „Súd“) v minulosti riešil a akými úvahami sa pri tom spravoval. Tiež je si potrebné uvedomiť, že Súd si vždy pri prejednávaní prípadov týkajúcich sa migrantov a ich vyhostenia či vydania do iného štátu vyžiada informácie o krajine, do ktorej sa má osoba vydať, a to z rôznych zdrojov, či už štát- nych (databázy imigračných úradov, ministerstiev zahraničných vecí a pod.), ako aj mimovládnych špecializovaných organizácií (Minority Rights Group, Human Rights Watch, Amnesty International a pod.), či medzinárodných organizácií (UNHCR, IOM, Výbor RE proti mučeniu a pod.). Prípad Soering v Veľká Británia 2 bol úplne prvým, kde Súd ustálil, že zodpovednosť štátu môže byť aj v prípade, ak rozhoduje o vydaní osoby, u ktorej je oddôvodnená obava z toho, že by bola vystavená riziku zlého zaobchádzania v štáte, do ktorého sa táto osoba má vydať. V tomto prípade Súd povedal, že by došlo k porušeniu článku 3 Dohovoru (zákaz mučenia a neľudského a ponižujúceho zaobchádzania), ak by bola osoba vydaná do Spojených štátov, nakoľko by jej hrozil trest smrti a reálne riziko vychádzajúce z „ča- kania na smrť“ ( death row ), ktoré by presiahlo mieru danú článkom 3 Dohovoru. V prípade Said v Holandsko, 3 sťažovateľ, štátny občan Eritrey, odišiel do Holandska v máji 2001 a požiadal o azyl z dôvodu, že slúžil v armáde a bojoval proti Etiópií. Hoci vojna skončila v júni 2000, vojenské jednotky neboli hneď odzbrojené, keďže úrady Eritrey sa obávali ďaľších vojenských akcií zo strany Etiópie. V auguste 2000 bolo uskutočnené stretnutie s bataliónom, v ktorom bol zaradený sťažovateľ, kde bolo vojakom ich veliteľom povedané, že nebojovali dostatočne dobre. Sťažovateľ sa na tom- to mítingu vyjadril a sťažoval sa, že velitelia nútili vojakov, ktorí boli hladní, smädní a unavení, aby pokračovali v bojoch, čo malo potom za následok neúspešné vedenie bojov. Sťažovateľ sa vyjadril, že ich oddiel mal byť buď vystriedaný alebo posilnený. Ostatní spolubojovníci ho v tomto podporili. V decembri 2000 bol sťažovateľ obvine- ný z iniciovania vzbury, bol vyzvaný, aby odovzdal zbrane a bol uväznený v podzemnej cele 5 mesiacov bez toho, aby bol vypočutý, obvinený alebo aby bol predvedený pred vojenského sudcu. V apríli 2001 bol naložený do jeepu, pričom bol strážený ozbro- jeným mužom. Nebol ani zviazaný a ani mu neboli nasadené putá. Počas jazdy ich míňalo okolo vojenské vozidlo, ktoré malo nehodu. Obaja, šofér aj ozbrojený strážca opustili vozidlo s tým, že sa išli pozrieť, ako môžu pri nehode pomôcť, pričom nechali sťažovateľa samého bez dozoru, ktorý toto využil a utiekol z nestráženého vozidla. Sťažovateľ tak prišiel do Sudánu a neskôr cez viaceré krajiny, až sa mu podarilo dostať do Holandska. V máji 2001, štátny tajomník ministerstva spravodlivosti, použijúc v danej veci zrýchlené konanie, zamietol sťažovateľovu žiadosť o azyl, a to na zákla-

2 Rozsudok ESLP (plenum), Soering v Veľká Británia, sťažnosť č. 14038/88, rozsudok zo 7. júla 1989. 3 Rozsudok ESLP, Said v Holandsko, sťažnosť č. 2345/02, rozsudok z 5. júla 2005.

124