SLP 07 (2014)

ĽUDSKÉ PRÁVA V KONTEXTE VÝKONU CIVILNEJ SPRÁVY MEDZINÁRODNÝMI ORGANIZÁCIAMI HUMAN RIGHTS IN THE CONTEXT OF CIVIL ADMINISTRATION CONDUCTED BY INTERNATIONAL ORGANIZATIONS

Martin Faix

Abstrakt Ľudské práva patria k najvýraznejším normatívnym konceptom od konca druhej svetovej vojny. Prenikanie ľudských práv ako normatívneho konceptu do systému medzinárodného práva je nielen nepriehľadnuteľný, ale s ohľadom na ich základnú myšlienku nepochybne i pozitívny fenomén. Pozornosť, a vlastne i kritika konceptu ľudských práv sa v súčasnosti sústreďujú skôr na nedostatky v efektivite ich presadzo- vania v praxi. Tento príspevok na príklade Misie OSN v Kosove (UNMIK) poukáže na problematiku presadzovania ľudských práv v kontexte výkonu civilnej správy me- dzinárodnými organizáciami a dospeje k záveru, že sa jedná o oblasť medzinárodného práva, pre ktorú je charakteristická výrazná diskrepancia medzi trendom pokračujúcej humanizácie medzinárodného práva (v zmysle prieniku ľudských práv) a prevtelenia tohto trendu do praxe fungovania medzinárodného spoločenstva. Abstract Humanization of international law is one of the most important normative trends since 1945. Currently, attention and to a certain degree also criticism with regard to human rights focuses on the aspect of their effective application in the practice. This contribution highlights on the example of the UN Mission in Kosovo (UNMIK) and the Kosovo Human Rights Advisory Panel the problem of accountability of international organisations for their conduct in the course of transitional administration of territories. I will conclude by arguing that characteristic for this area of international law is a significant discrepancy between the continuing trend of overall humanization of international law on the one side and the practice and functioning of international community on the other, making improvements in this area an burning issue. ͷ. Výkon územnej správy Organizáciou spojených národov v Kosove – – UNMIK a jeho „štátotvorný“ charakter Výkon suverenity, a teda i územnej výsosti, bol tradične prerogatívou štátu ako jediného subjektu medzinárodného práva. Ani prvopočiatky inštitucionalizácie medzinárodných vzťahov a medzinárodného práva v druhej polovici 19. storočia ne- priniesli odklon v chápaní tohto základného kameňa systému medzinárodného prá- va. Zvyšujúca sa intenzita kvantitatívneho i kvalitatívneho rozvoja medzinárodných organizácií, predovšetkým v zmysle rozširovania rozsahu ich funkčných právomocí,

133