SLP 07 (2014)

súdmi v zmysle a v súlade s bežnou praxou Dohovoru o výsadách a imunitách OSN z roku 1946. V roku 2000 UNMIK vytvoril úrad nezávislého ombudsmana, ktorý bol prvým po- kusom o reakciu na faktickú neexistenciu možností realizácie právnej zodpovednosti. Rezolúcia Bezpečnostnej rady OSN 1244 síce zriadenie takejto inštitúcie nespomínala, iný v tomto kontexte dôležitý dokument, tzv. Rambouillet Accords 16 z roku 1998, však jej vznik predpokladal. 17 Príslušným nariadením o vzniku úradu bol ombudsmanovi zverený mandát k „ zaisteniu toho, že všetky osoby v Kosove budú mať efektívne možnosť sa domáhať ľudských práv a základných slobôd chránených medzinárodným štandardom ľudských práv “. 18 Ombudsman mal disponovať právomocou prijímať a preskúmavať sťažnosti ktorejkoľvek osoby či entity s ohľadom na prekročenie právomocí misie UNMIK a s ním súvisiace porušenia ľudských práv. Už vo svojej druhej výročnej sprá- ve za roky 2001–2002 ombudsman konštatoval: „Štruktúra UNMIK nezodpovedá demokratickým princípom, UNMIK nefunguje v sú- lade s vládou práva a nerešpektuje dôležité normy medzinárodného práva ľudských práv. Obyvatelia Kosova sú preto zbavení ochrany ich základných práv a slobôd tri roky po konci konfliktu práve tou entitou, ktorá vznikla za účelom ich garancie.“ 19 Dôvodom pre tieto ostré slová boli prípady jednoznačného a pomerne rozsiahleho porušovania ľudských práv. Ako príklad môžeme uviesť zadržiavanie osôb na základe tzv. executive orders Zvláštneho predstaviteľa (tzv. executive detentions alebo extra-ju- dicial detentions ), s ohľadom na ktoré konštatoval Úrad ombudsmana porušenie prá- va na slobodu a bezpečnosť zakotveného v čl. 5 EDĽP. Systematická analýza týchto prípadov prejednávaných Úradom ombudsmana 20 ukazuje, že jednak zbavenie slobody nezodpovedalo žiadnemu z prípadov uvedených v čl. 5 odst. 1 EDĽP (o.i. pretože za- tknutia neprebiehali podľa postupu stanoveného zákonom ), jednak dochádzalo k sys- tematickému porušovaniu čl. 5 odst. 3 a 4 EDĽP, keďže neexistovala žiadna možnosť súdneho prezkumu legality takýchto executive orders . Problematickým (s ohľadom na čl. 5 odst. 4 EDĽP) bolo tiež predlžovanie väzby bez toho, aby boli zadržané osoby o dôvodoch k tomu vedúcich informované, či neexistencia nároku na odškodnenie v prípade, že zatknutie prebehlo v rozpore s čl. 5 EDĽP. Situácia vygradovala, keď začiatkom leta 2000 Zvláštny predstaviteľ v rozpore s nariadením súdu rozhodol o ne- prepustení osôb väznených na základe executive orders . V týchto prípadoch konštatoval Úrad ombudsmana okrem iného i porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa 16 Rambouillet Accords: Interim Agreement for Peace and Self-Government in Kosovo, 7. jún 1999, S/1999/648. Ako je známe, táto medzinárodná dohoda medzi Spolkovou republikou Juhoslávia a zástup- cami albánskeho (väčšinového) obyvateľstva Kosova ostala návrhom a nikdy nevstúpila v platnosť. 17 Rambouillet Accords, kapitola 6. 18 UNMIK, Regulation No. 38/2000 on the Establishment of the Ombudsperson Institution in Kosovo, 30. jún 2000. 19 Preklad autora; Ombudsperson Institution in Kosovo, Second Annual Report 2001–2002, s. 3. 20 Ombudsperson in Kosovo, Special Report No. 3, on the Conformity of Deprivation of Liberty under „Executive Orders“ with Recognised International Standards (29. 6. 2001).

138