SLP 07 (2014)

ͷ. Ľudské práva a vytváranie medzinárodnoprávneho poriadku Od prijatia Všeobecnej deklarácie ľudských práv na pôde Valného zhromaždenia Organizácie Spojených národov v decembri roku 1948 1 uplynulo vyše 65 rokov. Odvtedy sa charakter medzinárodného práva zmenil minimálne v dvoch smeroch. Predovšetkým sa v praxi štátov popri tradičnom fenoméne reciprocity, ktorý dovte- dy tvoril – povedzme výlučný – základ ich bilaterálnych vzťahov a záväzkov, začal čo- raz výraznejšie presadzovať iný druh motivácie k spolupráci: štáty postupne uzatvárali nielen medzinárodné zmluvy s cieľom poskytnutia si vzájomných recipročných výhod ale aj zmluvy s cieľom zabezpečenia ochrany jednotlivcovi a jeho ľudským právam. Uvedeným sa rozšíril okruh nositeľov práv vyplývajúcich z medzinárodného práva aj na jednotlivcov, teda fyzické a právnické osoby vo vnútroštátnom právnom zmysle slova. M. Scheinin to vystihol slovami, že hoci „ľudskoprávne normy možno aplikovať vo vzťahoch medzi štátmi, ich podstata spočíva vo ‚vertikálnom‘ vzťahu medzi štátom a jednotlivcom a v zameraní sa na jednotlivca ako nositeľa práv“. 2 Jednotlivec sa popri štátoch stal priamym beneficientom hmotných i procesných práv: dve medzinárod- noprávne paralelné reality, v ktorých sa oba tieto súbory práv uplatňujú – z pohľadu štátu na jednej strane a z pohľadu jednotlivca na strane druhej, posunuli chápanie me- dzinárodnoprávnych záväzkov do dovtedy nerozvinutej roviny. Zatiaľčo pri poškodení práva jednotlivca môže jeho domovský štát vykonaním diplomatickej ochrany vyža- dovať nápravu od štátu, ktorý jednotlivca poškodil, v rovnakej situácii sa môže sám poškodený jednotlivec, za splnenia conditio sine qua non , domáhať svojho práva voči štátu porušiteľovi – a to aj s využitím medzinárodných rozhodovacích mechanizmov. Tu je však zaujímavé, že hoci medzi štátom porušiteľom a štátom poškodeným, teda medzi nositeľom povinnosti a nositeľom práva, vznikne klasický vzťah medzinárodnej zodpovednosti, uvedené neplatí, ak je nositeľom práva jednotlivec. I ten sa síce môže – podobne ako štát nositeľ práva – domáhať nápravy za porušenie svojich práv, av- šak s tým rozdielom, že štát porušiteľ nebude voči jednotlivcovi medzinárodnoprávne zodpovedný; nevznikne teda medzi nimi zodpovednostný vzťah v zmysle medzinárod- ného práva. Medzinárodnoprávna zodpovednosť sa totiž zaktivizuje len vtedy, ak sa jej v tomto prípade začne dovolávať poškodený – štát. Skutočnosť, že medzinárodné zmluvy o ľudských právach zakladajú štátom záväzky v prospech tretích osôb, t.j. jed- notlivcov, ktorí nie sú zmluvnými stranami týchto právnych nástrojov, totiž nijak ob- zvlášť neovplyvnila koncept medzinárodnoprávnej zodpovednosti. 3 Kým ľudskoprávne nástroje viažu záväzok štátu chrániť ľudské práva, a teda právo jednotlivca domáhať 1 Universal Declaration of Human Rights , UN General Assembly Res. adopted on 12 december, 1948, no. A/217 (III). 2 SCHEININ, M.: Characteristics of Human Rights Norms, s. 19. In: Scheinin, M., Krause, C. (eds.), International Protection of Human Rights: Textbook . 2nd. ed. Institute for Human Rights, 2012, s. 19. 3 Porovnaj Draft Articles on responsibility of States for Internationally Wrongful Acts, with commentaries, Yearbook of the International Law Commission , 2001, Part Two, s. 87.

60