SLP 07 (2014)

sa ochrany ľudských práv na jurisdikciu štátu, 4 zodpovednosť štátu za porušenie svoj- ho medzinárodného záväzku sa nevyhnutne spája s pripísateľnosťou, čiže s otázkou, či dané protiprávne konanie možno štátu ako takému pripísať. 5 V oboch prípadoch pritom porušenie práva poškodeného môže plynúť z konania tretích subjektov, nap- ríklad súkromných osôb. Zatiaľčo však zodpovednosť štátu voči štátu zakladá v tejto skutočnosti fakt, že štát porušiteľ (subjektívne) mal nad daným konaním osôb účinnú kontrolu, na vznik nároku poškodeného jednotlivca voči štátu porušiteľovi bude roz- hodujúce, či porušenie (objektívne) nastalo v jurisdikcii tohto štátu. Zdôrazňujeme, že i keď oba pojmy, efektívna kontrola a jurisdikcia, sa nevyhnutne neobmedzujú len na územie štátu (t. j. môžu pôsobiť extrateritoriálne), nie sú totožné. V rámci jurisdikcie štátu sa totiž môže napríklad nachádzať osoba, ktorá je pod účinnou kontrolou iného štátu. Oddelenosť dvoch realít domáhania sa nápravy za porušenie ľudských práv – jednej z pohľadu poškodeného štátu, druhej z pohľadu poškodeného jednotlivca – sa preja- vuje i v tom, že kým v prvej ex lege vznikajú porušiteľovi popri pôvodnom záväzku tzv. sekundárne záväzky (upustiť od protiprávneho konania a napraviť vzniknutú škodu), v druhej realite tieto absentujú. Tu môže nanajvýš existovať len nárok jednotlivca, za splnenia podmienok stanovených v ľudskoprávnej zmluve, dovolávať sa nápravy pred nezávislým medzinárodným orgánom. Uvedené by sa zmenilo, ak by porušenie ľud- skoprávnej normy namiesto jednotlivca namietol štát – „zodpovednosť“ za porušenie ľudskoprávnych noriem je teda potrebné vnímať odlišne v prospech štátu a v prospech jednotlivca. I tento aspekt odlišných následkov porušenia vyjadruje špecifickosť ľud- skoprávnych noriem, resp. ich odlišnosť od iných medzinárodnoprávnych noriem. Ďalším elementom, ktorý dosvedčuje špecifickosť ľudskoprávnych noriem a upus- tenie od tradičného konceptu zmluvnej reciprocity, je, že štát sa nemôže k porušeniu ľudských práv uchýliť ako k protiopatreniu v odpovedi na protiprávne konanie iného štátu. Článok 60 ods. 5 Viedenského dohovoru o zmluvnom práve výslovne stanovuje, že princíp, podľa ktorého má strana právo ukončiť alebo prerušiť vykonávanie zmluvy, ak sa druhá dopustí podstatného porušenia jej ustanovení, sa neaplikuje na ľudsko- právne zmluvy. Druhý aspekt zmeny medzinárodného práva, spomínanej v úvodných riadkoch, spočíva v jeho systémovej reštrukturalizácii založenej na spoločných hodnotách. Mier a bezpečnosť, základné ľudské práva a s tým spojená aj zodpovednosť za medziná- rodné zločiny ako zodpovednosť za závažné porušenie určitých noriem, ktoré sú záujmom celého medzinárodného spoločenstva, teda akési váženie a kategorizácia hodnôt vo vzťahoch medzi štátmi položili základ tomu, čo veda medzinárodného práva nazýva medzinárodnoprávnym (svetovým) verejným poriadkom ( international 4 Napr. Dohovor proti mučeniu a inému krutému, neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu (1984), čl. 2. 5 Pozri Draft Articles on responsibility of States for Internationally Wrongful Acts, with commentaries, Yearbook of the International Law Commission , 2001, Part Two, commentary to Articles 2(a), 4-11.

61