SLP 07 (2014)

public order, ordre public ), 6 t. j. poriadkom, v ktorom sa priorita spoločného záujmu a hodnôt prejavuje hierarchiou noriem. Rozlišovanie medzi ius dispozitivum ako právom vytváraným a meneným na základe slobodnej voľe účastníkov právnych vzťahov a ius cogens ako rigidným právom, ktoré je dané a ktoré nemožno obísť dispozitívnym úkonom, má svoje korene ešte v rímskom práve a je súčasťou právnej teórie každého právneho odvetvia. Rímska právna tradícia, a dnes mnohé právne systémy na ňu nadväzujúce, kategorizovala určité práva resp. záväzky na tie, ktoré pôsobili voči všetkým, erga omnes (napríklad vlastnícke právo), a na tie, ktoré sa aplikovali len medzi konkrétnymi stranami, inter partes . Kogentné normy, pôsobiace voči všetkým, pritom vždy vyjadrovali ochranu tých hodnôt a záuj- mov, ktoré daná spoločnosť považovala za najpodstatnejšie. Vo vzťahoch medzi štátmi sa takáto kategorizácia hodnôt individuálnych a spoločných, tých, ktoré možno slo- bodnou vôľou obísť a tých, ktoré nie, prejavovala relatívne opatrne. Samotné pojmy ako erga omnes alebo ius cogens sa v medzinárodnom práve explicitne a vo všimnuteľnej miere objavili až v priebehu 20. storočia. Po určitých náznakoch v dielach H. Grotia 7 a E. de Vattela 8 z 17. a 18. storočia, to bol napríklad Oppenheim, ktorý v r. 1912 na- písal 9 o kogentnosti „všeobecne uznaných princípov medzinárodného práva“: „Je jed- nomyseľne uznaným obyčajovým pravidlom medzinárodného práva, že záväzky, ktoré sa odchyľujú od všeobecne uznaných princípov medzinárodného práva, nemôžu byť predmetom zmluvy … takáto zmluva by bola nulitná a neplatná“. Následne sa určitá kategorizácia noriem, zásad a záväzkov postupne objavovala aj v judikatúre medziná- rodných súdov – v osobnom stanovisku sudcu Stáleho dvora medzinárodnej spravod- 6 Pozri napr. McDOUGAL, M. S. et al.: Human Rights in World Public Order: Human Rights in Comprehensive Context. In Northwestern University Law Review , vol. 72, no. 2, 1977–1978, s. 227; ORAKHELASHVILI, A.: Peremptory Norms as International Public Order. In Peremptory Norms in International Law . Oxford University Press 2008; KOKOTT, J., HOFFMEISTER, F.: International Public Order. In Max Planck Encyclopedia of Public International Law , 2006. 7 Vo svojom diele De Jure Belli et Pacis (1625) H. Grotius rozlišoval medzi povinným právom ( ius strictum ) a slobodným právom ( ius dispozitivum ). Cit. podľa WHEWELL, W. (ed. a preklad): Grotius on the Rights and of War and Peace. The Lawbook Exchange, 2009. 8 V diele Le Droit des gens (1758) E. de Vattel poukazoval na odlišnosť práva prirodzeného, povinného ( droit naturel, nécessaire ) a práva založeného na vôli ( droit volontaire ). VATTEL de, E.: Law of Nations . Washington: Carnegie Institution, 1916, § 9 a 27. 9 OPPENHEIM, L.: International Law. A Treatise. Vol. I, Peace . New York: Longmans, Green and Co., 2nd ed. (1912), s. 550, § 506: „It is unanimously recognised customary rule of International Law that obligations which are at variance with universally recognised principles of International Law cannot be the object of a treaty … such treaty would be null and void“. Oppenheim tu uvádza príklad zmluvy, ktorou by sa štát podporil druhý štát v privlastnení určitej časti šíreho mora alebo v páchaní pirátskych činov na šírom mori.

62