SLP 07 (2014)

ohľadu na to, či tento dokument implementovali alebo nie. 20 Do istej miery sa možno stotožniť s názorom, že ľudskoprávne zmluvy nezakladajú záväzok chrániť ľudské prá- va, nakoľko ten už vo svojej podstate existuje ako pravidlo všeobecného medzinárod- ného práva; a zmluvy o ľudských právach ho teda len deklarajú, uznávajú, 21 resp. nový záväzok vytvárajú len vzhľadom na monitorovacie a kontrolné mechanizmy. Niektorí autori uvádzajú, že konkrétne ľudské právo môže nadobudnúť obyčajový charakter aj po tom, ako bolo včlenené do medzinárodnej zmluvy. 22 Za takých okolností by zmluva bola pôvodným, originálnym právnym prameňom s konštitutívnym účinkom. Musíme však pripomenúť, že pojmovo žiadna medzinárodná zmluva, dokonca ani Charta OSN ani ľudskoprávna zmluva dosahujúca vysoký počet zmluvných strán, nemôže konštitu- ovať pravidlo všeobecného medzinárodného práva, keďže zmluvy môžu vytvárať záväzky len voči zmluvným stranám. 23 Možno však pripustiť záver, že dané ľudské právo by pôsobilo erga omnes partes (voči všetkým zmluvným stranám), pričom voči celému medzinárodnému spoločenstvu by pôsobilo len do tej miery, do akej by malo všeo- becný obyčajový charakter. Napokon však, v oboch spomenutých prípadoch platí, že ak štát uskutoční výhradu napríklad vo vzťahu k určitému právu garantovanému Medzinárodným paktom o občianskych a politických právach, nevyhradzuje si tým priestor dané právo porušiť, pokiaľ mu tak zakazuje všeobecné obyčajové právo, ale iba voči sebe vylučuje monitorovacie a kontrolné možnosti Výboru pre ľudské práva v súvislosti s týmto právom. Ako univerzálne pôsobiace normy sú ľudské práva namietateľné ( opposable ) voči všetkým, ich všeobecnú vynutiteľnosť možno prezumovať ako voči štátom tak aj voči iným subjektom medzinárodného práva – medzinárodné organizácie či neštátnych aktérov nevynímajúc. 24 V tomto zmysle majú objektívny charakter. Ako zdôraznil Medzinárodný súdny dvor, medzinárodné organizácie „sú viazané akýmikoľvek záväz- kami, ktoré im vyplývajú zo všeobecného medzinárodného práva, z ich zakladajúcich aktov alebo zmlúv, ktorých sú stranami“. 25 Táto všeobecná vynutiteľnosť môže však 20 SCHUTTER de, O.: The Status of Human Rights in International Law, s. 40. In: Scheinin, M., Krause, C. (eds.), International Protection of Human Rights: Textbo ok. 2nd. ed. Institute for Human Rights, 2012, s. 40. 21 Uvedené odráža postoj prirodzenoprávnej školy. Pozri PARKER, K.: Jus Cogens: Compelling the Law of Human Rights. In Hastings International Law & Comparative Law Review , Vol. 12, 1988–1989, s. 422. 22 WET de, E.: Jus Cogens and Obligations Erga Omnes. In: Shelton, D. (ed.), The Oxford Handbook of Human Rights. , Oxford University Press, 2009, s. 555. Uvádza, že v zásade všetky ustanovenia oboch medzinárodných paktov o ľudských právach by mohli mať erga omnes charakter za predpokladu, že nado- budli obyčajovú podobu. 23 Viedenský dohovor o zmluvnom práve (1969), čl. 34, ktorý reflektuje princíp pacta tertiis nec nocent nec prosunt . Pozri aj: OPPENHEIM, L., op. cit. , s. 563, para. 522; BYERS, M., op. cit. , s. 221. 24 K neštátnym aktérom ako subjektom viazaných ľudskými právami pozri: ALSTON, P. (ed.): Non-State Actors and Human Rights. Oxford University Press, 2005. 25 Interpretation of the Agreement of 25 March 1951 between the WHO and Egypt , Adv. Opinion, I.C.J. Reports 1980, para. 37.

65