SLP 07 (2014)

skoprávnych noriem, teda v prípade medzinárodných zločinov. Pre takýto prípad me- dzinárodné právo pozná osobitný režim medzinárodnoprávnej zodpovednosti, a určité právomoci má i Bezpečnostná rada OSN; avšak ani jeden z týchto inštitútov sám osebe nenahrádza súhlas štátu potrebný k založeniu jurisdikcie. Či uvedené ius standi a teda postavenie každého člena medzinárodného spoločenstva ako poškodeného subjektu v prípade porušenia erga omnes noriem iným členom me- dzinárodného spoločenstva zakladá i výnimku zo zásady nezasahovania do vnútorných vecí štátu, je neisté. Existujú názory, že závažné a systematické porušovanie ľudských práv v jednom štáte nezabraňuje ostatným štátom, aby zasiahli diplomatickými, eko- nomickými či inými opatreniami. 39 Uvedená úvaha sa dotýka konceptu zodpovednosť chrániť ( responsibility to protect ), čo už však presahuje cieľ tejto kapitoly. Napokon je vhodné krátko spomenúť zaujímavú diskusiu, ktorá sa v tejto súvislosti vo vede medzinárodného práva objavuje, a to, či ľudské práva možno vnímať ako súčasť všeobecných právnych zásad ( general principles of law ) v zmysle článku 38 ods. 1 písm. c) Štatútu Medzinárodného súdneho dvora. Tie sú popri zmluve a obyčaji považované za prameň medzinárodného práva ako „všeobecné právne zásady uznané civilizovanými národmi“. Súd skutočne viackrát pri odvolaní sa na ľudské práva pou- žil termíny indikujúce práve povahu tohto prameňa. 40 Byers však dáva do pozornosti odlišnosť pojmov „uznanie“ ( recognition ) a prijímanie ( acceptance )“: zatiaľčo obyčaj je „všeobecná prax prijímaná za právo“, všeobecné zásady sú „uznané civilizovanými národmi za záväzné“. 41 Poukazuje aj na to, že uznanie „civilizovanými národmi“, i nap- riek svojmu post-koloniálnemu kontextu, môže naznačovať nižšiu úroveň uznania než prijatie a uznanie „medzinárodným spoločenstvom ako celkom“. 42 ͸.ͷ Kogentný charakter ľudských práv Zatiaľ sme dospeli k tomu, že ľudské práva (i keď nie nevyhnutne všetky) sú súčas- ťou všeobecného práva s účinkom erga omnes . Ostáva nám ešte posúdiť, nakoľko ľud- ské práva dosahujú v rámci medzinárodnoprávneho poriadku – a či vôbec – kogentnú povahu. Ako sme uviedli vyššie, za kogentnú normu možno označiť takú „normu vše- obecného medzinárodného práva, ktorá je prijímaná a uznaná medzinárodným spolo- čenstvom ako celkom za normu, od ktorej nie je dovolené sa odchýliť a ktorú možno zmeniť len normou rovnakej právnej povahy“. 43 Vychádzajúc z uvedeného je zrejmé, 40 Corfu Channel Case (United Kingdom v. Albania) , I.C.J. Reports 1949, s. 22: „záväzky ... založené na ur- čitých všeobecných a uznaných zásad ... vrátane elementárnych posúdení ľudskosti“; Reservations to the Genocide Convention, I.C.J. Reports 1951, s. 23: „zásady uznané civilizovanými národmi za záväzné, bez ohľadu na existenciu zmluvného záväzku“; East Timor Case , I.C.J. Reports 1995, para. 29: „zásada sebaurčovacieho práva národov je jedna z podstatných zásad súčasného medzinárodného práva“. 41 BYERS, M., op. cit. , s. 225. Porovnaj SCHUTTER de, O., op. cit. , s. 43. 42 Ibid., s. 226. 43 Viedenský dohovor o zmluvnom práve (1969), čl. 53. 39 International Law Institute: The Protection of Human Rights and the Principle of Non-intervention in Internal Affairs of States. In Institut de Droit International Annuaire , vol. 63 (1989), s. 338.

68