Úvahy k budoucímu vývoji pracovněprávní úpravy

Pre úplnosť je potrebné dodať, že cestovné náhrady sa v zmysle Smernice 96/71/ ES nepovažujú ani za súčasť minimálnej mzdy patriacej do „tvrdého jadra“ pracovných podmienok vzťahujúcich sa na vyslaného zamestnanca podľa právneho poriadku kraji- ny, do ktorej je vyslaný. Článok 3 ods. 7 Smernice 96/71/ES totiž výslovne ustanovuje, že: „ Prídavky špecifické pre vysielanie sa považujú za súčasť minimálnej mzdy, len pokiaľ nie sú vyplácané ako náhrada skutočne vynaložených nákladov spojených s vyslaním, akými sú cestovné náklady, stravné a ubytovacie náklady.“ 9 Slovenská republika v rámci svojho právneho poriadku upravila poskytovanie cestov- ných náhrad vyslaným zamestnancom v § 6 ods. 1 druhá veta zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách („zákon o cestovných náhradách“), ktoré ustanovuje, že: „Ak je zamestnanec vyslaný do členského štátu Európskej únie 10 , patria mu náhrady v rozsahu a vo výške ako pri zahraničnej pracovnej ceste.“ To znamená, že vyslanému zamestnanco- vi, bez ohľadu na formu vyslania, prináležia počas celej doby trvania vyslania cestovné náhrady rovnaké ako pri zahraničnej pracovnej ceste. V prípade cezhraničného vyslania zamestnanca na výkon prác pri poskytovaní služieb formou dočasného pridelenia k užívateľskému zamestnávateľovi (tretí model vyslania), vznikajú často pochybnosti o tom, či sa bude aj na tento model vyslania apli- kovať právna úprava poskytovania cestovných náhrad ako pri vysielaní zamestnancov. Zamestnávatelia pri tomto modeli vyslania neposkytujú cestovné náhrady vyslaným zamestnancom resp. ich poskytujú v nesprávnej výške a rozsahu, pretože cezhraničné dočasné pridelenie nepovažujú za jeden z modelov vyslania, ale len za bežné dočasné pridelenie v zmysle § 58 Zákonníka práce. Rozdiel v prípade dočasného pridelenia, ktoré sa uskutočňuje v rámci Slovenskej republiky spočíva v tom, že pri poskytovaní cestovných náhrad sa aplikuje § 6 ods. 1 prvá veta zákona o cestovných náhradách: „ Zamestnávateľ môže počas dočasného pridelenia poskytnúť zamestnancovi náhrady naj- viac v rozsahu a do výšky ako pri pracovnej ceste .“ Z toho vyplýva, že zatiaľ čo pri domácom dočasnom pridelení ide len o možnosť zamestnávateľa poskytnúť cestovné náhrady v rozsahu ako pri vnútroštátnej pracov- nej ceste, v prípade cezhraničného dočasného pridelenia má zamestnávateľ povinnosť poskytovať cestovné náhrady v rozsahu a výške ako pri zahraničnej pracovnej ceste. Napriek podobnostiam týchto foriem dočasného pridelenia a napriek tomu, že na ce- zhraničné dočasné pridelenie sa primerane aplikujú ustanovenia § 58 Zákonníka prá- ce, na účely poskytovania cestovných náhrad je potrebné rozlišovať medzi vnútroštát- nym a cezhraničným dočasným pridelením.

9 preložené z anglického znenia Smernice 96/71/ES (slovenský preklad nezodpovedá originálnemu zneniu) 10 s odkazom na § 5 ods. 6 Zákonníka práce

106