51 / 68
51
Tescoma magazín |
da, že my ideme radšej k moru, a pritom
nepoznáme vlastný kraj... To je zrejme
pre nás typické. Alebo vezmeme motyku
a ideme niečo robiť... a to, čo je vôkol,
zostáva pre nás záhadou...
Ste vyučený sklár, kedy ste naposledy
fúkali sklo?
Na Vianoce. Podarilo sa mi dostať
chalanov Roba a Maja do sklární v Led-
nických Rovniach. Konečne videli, čím
som sa zaoberal na strednej škole. Bavilo
ich to, všetko chceli robiť sami. Vyfúkali
si popolníky. A vyrobené veci sme potom
predali na Vianočnom bazáre.
Čo vás na fúkaní skla očarilo?
Najviac ma vždy bavila voľná tvorba,
keď som mohol vymýšľať. Na strednej
sme robili meč, dýku, ružu, ťažidlo... Keď
sa mi podarí teraz fúkať, robím väčšie
veci, vázy a všeličo iné. Horúce sklo je
úžasná tvarovateľná hmota a vidieť na nej
každý „dotyk“ preto vyžaduje precíznu
prácu. Úžasné je, že ľudská ruka sa ho
vlastne dotkne, až keď je dielo hotové.
Škoda, že zanikol Poltár aj Utekáč, verím
že aspoň v Lednických Rovniach, kde
nám umožnili fúkať, sa zachová toto
krásne remeslo.
Aj vystavujete svoje diela?
Doma mám výstavu! Všetko sa predá
na Vianočnom bazáre. Teraz som mal
asi trinásť kusov a chalani nejakých päť,
minulý rok som predával sám toľko...
Všetko sa minie, niet čo vystavovať.
Keď ste išli do školy, uvažovali ste nad
tým, že by ste mohli robiť aj niečo iné,
ako byť sklárom?
Neviem, či som vtedy už uvažoval!
Bavila ma ľudová škola umenia. Viedla
ju Agáta Hlinicová a vďaka nej som získal
cit a zrejme aj zmysel pre tvorivú prácu
a začalo ma to baviť. Robili sme pod
jej vedením všeličo. V Hriňovej nebol
výtvarný krúžok, len hudobný, takže som
musel dochádzať do Detvy, ale nevadilo
mi to. Robili sme rytiny, kresby, maľby,
modelovali, a tak ma to bavilo, že som
sa chcel stať umeleckým kováčom. Ale
nevzali ma, a keďže môj najlepší kamarát
Peter Ďurian chcel byť sklárom, dal som
si prihlášku na rovnakú školu aj ja, aby
sme boli spolu.
A cesta k divadlu? Kde začala?
Otec veľa hrával, takže to prišlo tak
prirodzene. Povedal som si, že to skúsim
a skúšal som. Vo štvrtom ročníku, keď
som išiel maturovať ako sklár, už som bol
„zahojený“, lebo som vedel, že ma prijali
na VŠMU, a maturitu som zvládol s od-
ľahčeným srdcom.
Varíte?
V Tajomstve!
Takže nevaríte?
Moje varenie spočívalo na strednej či
vysokej v tom, že som varil čo najmenej.
Čiže, mať tovary okamžite prispôsobené
na konzumáciu ako slanina, klobása, tla-
čenka... Tlačenku bolo treba upravovať,
ale zase nie tepelne, len nakrájať na koc-
ky, rozriediť ocot s vodou a nakrájať
cibuľku. Hotovo – mňam! To bola moja
dlhoročná poživeň, až kým som nehral
v istom nemenovanom seriáli Profesio-
náli postavu, ktorá toto jedlo obľubuje.
Prvá skúška, druhá, ďalšie, ostrá, a schuti,
a schuti... To už nebolo z chuti... to bola
robota. Odvtedy toto jedlo už tak často
nemusím.
Takže sporák, aj keď je rovnako horúci
ako pec, nad ktorou sa fúka sklo, vám nie
je blízky?
Keď už som niekedy varil, tak niečo
veľmi rýchlo a jednoducho. Polievky. Ale
polievky také, ČDD! Teda, čo dom dal.
Keď bola cibuľa a mrkva, tak bola cibuľa
a mrkva. Ak bol zemiak, tak aj ten, a keď
nebol, tak som nasypal rezance. A keď
som nasypal rezance do polievky, lebo
som nemal iný hrniec, tak tie boli na dru-
hý deň väčšie ako tá polievka...
A čo ste varili v Tajomstve Kamily
Magálovej?
Bol to recept, ktorý som videl robiť
Maja Miezgu. Je to taká fajnota. Na tenko
som nakrájal na dlhé plátky anglickú sla-
ninku, neviem prečo musela byť anglická,
zrejme v našej je viac vody... Sušené slivky
sa obalia slaninkou, urobí sa im taký
kabátik a to celé sa prepichne špáradlom.
Urobí sa 30, 40 kúskov, podľa toho,
koľko sa vojde na jeden plech a koľko
príde hostí. Plech treba trochu vymastiť,
rúru nastaviť na dvestovku a za pätnásť
minút je hotovo. Medzitým sa rozmixuje
smotana a niva, alebo iný modrý plesňový
syr, pridá sa trošku masla a kto má rad
pikantné, môže dať aj cesnak. A do toho
sa opečené slivky namáčajú. Je to výbor-
né, keď sa niekto ohlási, že príde o pol
hodinu na návštevu. Len ktovie, kde sa
podeli naše slávne Bystrické slivky...
A rád sa prizeráte, keď iní varia?
To hej, viac ma baví obdivovať chala-
nov, keď varia. Robo Jakab si napríklad
doniesol zo Španielska takú mega panvi-
cu na pajlu pre pätnásť ľudí. A nedávno
ešte väčšiu, na ktorej sa dá urobiť aj sto
menších porcií... Rozdávali ju na vianoč-
nom bazáre s Romanom Luknárom. Aj
Majo Miezga je výborný kuchár, kuchyňa
je jeho! Ja som ten lenivý, čo sa neučí.
Polievku som sa naučil jednu a hotovo,
na tej vyžijem.
Čo jete najradšej?
Polievku! U nás, keď sa varí polievka,
tak plný hrniec, veľká kuchta. Najmä
vývary a v nich veľa zeleniny, ale mám
rád aj šalátovú a paradajkovú. Keď som
za hranicami, vždy sa teším, aká bude po-
lievka, ale veľa krajín je nepolievkových,
lebo im je tam veľmi teplo, tak polievky
nevaria. Z domácich jedál mám najrad-
šej horehronské guľky. Mäsko na kocky
a vmiešať do haluškového cesta, vyvariť
a na vrch slaninku. Keď sme to robievali
doma, tak ich mama dala do jedného
hrnca a kto si koľko uchmatol, toľko mal.
K tomu kyslé mlieko, balada! Dajú sa
robiť aj s kyslou kapustou. Keď sme išli
ako chlapci rozhadzovať seno, už sme sa
nevedeli dočkať, kedy ich starká s mamou
donesú na lúku. Od šiestej rána nám dosť
vyhladlo. Ale ja som veľa nenarozhadzo-
val. Nos mi puchol ako dve päste, mal
som alergiu, tak som zostával doma.
A ako sa cíti otec dvoch detí?
Mám pocit, že už sme naozaj rodina.
Keď bol len Damianko, skôr to bolo ako
experiment, či ho dokážeme uživiť. Čítali
sme literatúru, pozorovali ho, kontrolo-
vali všetky jeho funkcie... Hovorí sa, že
menšie deti, menšie problémy a badať
to. Lebo keď zaplače Davidko, snaží sa
upútať na seba pozornosť aj Damianko.
Nedávno sa ku mne dostal obrázok,
na ktorom bolo nakreslené dieťa s ma-
mou a okolo dieťaťa veľa bublín s otáz-
kami - mami, kde mám toto... mami, čo
je toto... A vedľa bol obrázok, na ktorom
bol ocko, dieťa a iba jedna bublina –
oci, kde je mami? Chvíľu na to prišiel
za mnou Damianko a spýtal sa ma: „Oci,
kde je mami...?“ Takže aj u nás je to tak,
normálna rodina.