ZAJIŠŤOVÁNÍ V TRESTNÍM ŘÍZENÍ 2024

na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Orgány činné v trestnom konaní a súdy aplikujúce normy trestného práva proces ného v oblasti zaistenia osôb na účely trestného konania, majú okrem Trestného pori adku povinnosť rešpektovať aj Ústavu SR ako aj štandardy, ktoré vyplývajú z prísluš ných medzinárodných zmlúv (okrem Dohovoru napr. aj Charta ľudských práv EÚ, medzinárodný pakt o občianskych a politických právach atď.). Práve pri týchto za isťovacích inštitútoch sa v aplikačnej praxi najvýraznejšie musí prejaviť nová zásada, ktorú priniesol rekodifikovaný Trestný poriadok, a to zásada primeranosti a zdržanli vosti v zmysle ustanovenia § 2 ods. 2 Trestného poriadku. 1 Na zaistenie osôb na účely trestného konania slúžia predovšetkým inštitúty, ktoré sú upravené v ustanoveniach § 71 až 112 Trestného poriadku. V niektorých monografiách je možné sa stretnúť aj s názormi, že sem patrí aj predvolanie, predvedenie. 2 17.1.1 Zadržanie V zmysle ustanovení § 85 až § 88 Trestného poriadku ide o prechodné (zaisťovacie) opatrenie, ktorého účelom je krátkodobé obmedzenie osobnej slobody podozrivej osoby alebo obvinenej osoby pre preskúmanie dôvodov väzby alebo osobitných dôvodov zadržania podozrivej osoby. O zadržaní a obmedzení osobnej slobody podozrivej osoby rozhoduje policajt alebo prokurátor opatrením, pričom súhlas prokurátora má formu písomného alebo ústneho opatrenia. 3 V súvislosti s primeranosťou lehoty zadržania Ústavný súd SR vyslovil záver, že článok 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd tvoria jeden celok. Pritom predmetné ustanovenie obsahuje v sebe dve záruky. Prvá zabezpečuje zatknutej osobe intervenciu súdu ihneď po zatknutí a zabezpečuje tak súdnu kontrolu zatknutia. Účelom druhej záruky je zabrániť tomu, aby obvinený zostával príliš dlho vo väzbe pred vyhlásením rozsudku. Prvá záruka sa vzťahuje predovšetkým na zadržanie, druhá sa týka väzby. 4 Ďalším re levantným záverom, ku ktorému prišiel Ústavný súd SR v rámci posudzovania „zlého úmyslu“ príslušníkov Policajného zboru SR, sa prejavil napr. snahou o obchádzanie podmienok, ktoré sú pre zadržanie vyžadované v § 85 ods. 1 Trestného poriadku (napr. nevyhnutnosť súhlasu prokurátora, ak nejde o naliehavú situáciu v zmysle § 85 ods. 1 poslednej vety Trestného poriadku). Za nezákonný možno označiť postup, ktorým bol zasiahnutý samotný účel ustanovenia (išlo buď o situácie, pri ktorých policajti obišli potrebný súhlas prokurátora tým, že „počkali“, kým podozrivý začne páchať trestný čin, prípadne ho po trestnom čine „nalákali“ na policajnú stanicu, kde ho zadržali, a už 1 Bližšie pozri IVOR, Jaroslav, POLÁK, Peter, ZÁHORA, Jozef. Trestné právo procesné I Všeobecná časť. 2. vydanie. Wolters Kluver s.r.o. 2021, s. 345-346, ISBN 978-80-8168-593-5. 2 ŠIMOVČEK, Ivan; SZABOVÁ, Eva. a kol. Trestné právo procesné . 4. vyd. Plzeň: Aleš Čeněk, 2023. 438 s. ISBN 978-80-7380-927-0. 3 ČENTĚŠ, Jozef., KURILOVSKÁ, Lucia, ŠIMOVČEK, Ivan, BURDA, Eduard a kol. Trestný poriadok I. § 1 – 195. Bratislava. C. H. Beck, 2021. s. 449. ISBN 978-80-89603-88-6. 4 Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 23. 03. 2004, sp. zn. I. ÚS 64/04.

198