126 / 200
124
. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva
V ďalšom by som chcel na tomto krátkom priestore exemplatívne priblížiť, aké prí-
pady týkajúce sa migrantov utekajúcich z miesta vojnového alebo obdobného konflik-
tu Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „Súd“) v minulosti riešil a akými úvahami
sa pri tom spravoval. Tiež je si potrebné uvedomiť, že Súd si vždy pri prejednávaní
prípadov týkajúcich sa migrantov a ich vyhostenia či vydania do iného štátu vyžiada
informácie o krajine, do ktorej sa má osoba vydať, a to z rôznych zdrojov, či už štát-
nych (databázy imigračných úradov, ministerstiev zahraničných vecí a pod.), ako aj
mimovládnych špecializovaných organizácií (Minority Rights Group, Human Rights
Watch, Amnesty International a pod.), či medzinárodných organizácií (UNHCR,
IOM, Výbor RE proti mučeniu a pod.).
Prípad Soering v Veľká Británia
2
bol úplne prvým, kde Súd ustálil, že zodpovednosť
štátu môže byť aj v prípade, ak rozhoduje o vydaní osoby, u ktorej je oddôvodnená obava
z toho, že by bola vystavená riziku zlého zaobchádzania v štáte, do ktorého sa táto osoba
má vydať. V tomto prípade Súd povedal, že by došlo k porušeniu článku 3 Dohovoru
(zákaz mučenia a neľudského a ponižujúceho zaobchádzania), ak by bola osoba vydaná
do Spojených štátov, nakoľko by jej hrozil trest smrti a reálne riziko vychádzajúce z „ča-
kania na smrť“ (
death row
), ktoré by presiahlo mieru danú článkom 3 Dohovoru.
V prípade Said v Holandsko,
3
sťažovateľ, štátny občan Eritrey, odišiel do Holandska
v máji 2001 a požiadal o azyl z dôvodu, že slúžil v armáde a bojoval proti Etiópií.
Hoci vojna skončila v júni 2000, vojenské jednotky neboli hneď odzbrojené, keďže
úrady Eritrey sa obávali ďaľších vojenských akcií zo strany Etiópie. V auguste 2000
bolo uskutočnené stretnutie s bataliónom, v ktorom bol zaradený sťažovateľ, kde bolo
vojakom ich veliteľom povedané, že nebojovali dostatočne dobre. Sťažovateľ sa na tom-
to mítingu vyjadril a sťažoval sa, že velitelia nútili vojakov, ktorí boli hladní, smädní
a unavení, aby pokračovali v bojoch, čo malo potom za následok neúspešné vedenie
bojov. Sťažovateľ sa vyjadril, že ich oddiel mal byť buď vystriedaný alebo posilnený.
Ostatní spolubojovníci ho v tomto podporili. V decembri 2000 bol sťažovateľ obvine-
ný z iniciovania vzbury, bol vyzvaný, aby odovzdal zbrane a bol uväznený v podzemnej
cele 5 mesiacov bez toho, aby bol vypočutý, obvinený alebo aby bol predvedený pred
vojenského sudcu. V apríli 2001 bol naložený do jeepu, pričom bol strážený ozbro-
jeným mužom. Nebol ani zviazaný a ani mu neboli nasadené putá. Počas jazdy ich
míňalo okolo vojenské vozidlo, ktoré malo nehodu. Obaja, šofér aj ozbrojený strážca
opustili vozidlo s tým, že sa išli pozrieť, ako môžu pri nehode pomôcť, pričom nechali
sťažovateľa samého bez dozoru, ktorý toto využil a utiekol z nestráženého vozidla.
Sťažovateľ tak prišiel do Sudánu a neskôr cez viaceré krajiny, až sa mu podarilo dostať
do Holandska. V máji 2001, štátny tajomník ministerstva spravodlivosti, použijúc
v danej veci zrýchlené konanie, zamietol sťažovateľovu žiadosť o azyl, a to na zákla-
2
Rozsudok ESLP (plenum), Soering v Veľká Británia, sťažnosť č. 14038/88, rozsudok zo 7. júla 1989.
3
Rozsudok ESLP, Said v Holandsko, sťažnosť č. 2345/02, rozsudok z 5. júla 2005.