Table of Contents Table of Contents
Previous Page  128 / 200 Next Page
Information
Show Menu
Previous Page 128 / 200 Next Page
Page Background

126

s článkom 3 Dohovoru v prípade jeho návratu do Somálska, pričom bolo možné tiež

využiť opatrenia, aby sa usadil v niektorej z oblastí Somálska, ktoré Holandsko klasi-

fikuje ako “relatívne bezpečné”. Opravné prostriedky sťažovateľa boli zamietnuté rov-

nako ako aj argument sťažovateľa, že ako člen menšiny nemá možnosť dostať ochranu

od niektorého vládnuceho klanu a to aj v relatívne bezpečnej oblasti, a tak by musel žiť

v tábore pre interne premiestnené osoby, kde boli podmienky neúnosné.

Po vydaní predbežného opatrenia Súdom podľa Pravidla 39 holandské úrady zrušili

opatrenia smerujúce k vyhosteniu sťažovateľa do Somálska a prepustili ho na slobodu.

Následne mu bolo umožnené podať žiadosť o povolenie k pobytu a napokon mu bol

udelený azyl v marci 2006.

Súd prípad posúdil podľa článku 3 Dohovoru, pričom vychádzal z toho, že aj bez

ohľadu na to, či by bol sťažovateľ vystavený podmienkam v rozpore s článkom 3

Dohovoru v prípade jeho návratu, jeho vyhostenie aj tak by bolo v rozpore s týmto

článkom, nakoľko záruky ktoré by mali byť podmienkou pre uplatnenie možnosti vnú-

torného premiestnenia, akými sú možnosť bezproblémovo sa dostať na dané miesto,

bezpečne tam cestovať, byť prijatý ako aj možnosť na danom mieste sa bezpečne usadiť,

neboli splnené. Teda aj keby vláda úspešne vyhostila sťažovateľa do týchto „relatívne

bezpečných oblastí“, v žiadnom prípade by to nedávalo záruky, že by tam sťažovateľovi

bolo umožnené usadiť sa. Naviac, pri nedostatku možnosti monitorovania situácie

v danej oblasti, vláda by nemala žiadnu možnosť si overiť úspešnosť vstupu sťažovateľa

na toto územie. Dôsledkom by bolo reálne nebezpečie, že by sťažovateľ odtiaľ musel

aj tak odísť do iných častí krajiny, ktoré ako vláda, tak aj UNHCR nepovažujú za

bezpečné. Zaobchádzanie, ktoré by sťažovateľa takto očakávalo, ak by skončil mimo

„relatívne bezpečných oblastí“ v Somálsku by bolo možné klasifikovať ako neľudské

v zmysle článku 3 Dohovoru.

V prípade Khaydarov v Ruská federácia

5

je sťažovatel, Mamurdzhon Khaydarov,

etnický Uzbek a Tadžický štátny občan, narodený v roku 1958, žijúci v Dušanbe,

Tadžikistan. V materiálnom čase bol vo výkone väzby vo väznici v Moskve za účelom

jeho vydania do Tadžikistanu.

V roku 1992 sa rozpútala v Tadžikistane občianska vojna, ktorá si do júna 1997

vyžiadala približne stotisíc obetí. Podľa sťažovateľa, utiekol z Uzbekistanu po tom, ako

dedinka kde žil, obývaná prevažne etnickými Uzbekmi, bola napadnutá Tadžickými

militantmi. V roku 1998 utiekol do Ruskej federácie.

Proti sťažovateľovi začal generálny prokurátor Tadžikistanu v januári 2006 trestné

stíhanie v súvislosti s jeho údajným zainteresovaním v ilegálnej ozbrojenej skupine

v roku 1997. V apríli 2006 bol sťažovateľ daný do medzinárodného pátrania, hoci

krátko na to v júli 2006 bolo vyšetrovanie prerušené, nakoľko nebolo známe úradom

miesto jeho pobytu.

5

Rozsudok ESLP, Khaydarov v Ruská Federácia, sťažnosť č. 21055/09, rozsudok z 9. mája 2010.