81 / 100
81
Tescoma magazín |
V tomto prípade nejde o obligátne slovné
spojenie, ale o naozajstný sladký príbeh.
Manželia cukrári Mariana a Tomáš Olajosovci
zdedili po svojich babkách lásku k sladkému
a vďaka nej získali vzájomnú lásku. Sú si
veľkou oporou, svoju prácu milujú a dávajú
jej všetko. No predsa len raz za čas majú chuť
na neveru. Viac ako na umelecky vyrobený
koláčik mávajú „chúťky“ na niečo celkom
iné. Obaja sa zhodnú v tom, že najlepším
zákuskom je pre nich papriková klobása.
Nevera, ktorá sa odpúšťa...
Za to, že ste si obaja vybrali sladkú cestu
cukrára môžu vaše babky...
Mariana:
Tá moja bola pre mňa naj-
lepší človek na svete. Do života mi dala
naozaj veľa. Niekedy sa tvárila prísne, no
v skutočnosti bola veľmi prívetivá. Raz
keď robila palacinky, kázala mi priniesť
môj tanierik a mne sa ho podarilo rozbiť.
Povedala mi: Rozbila si, nedostaneš...
Rozplakala som sa, lebo som si myslela,
že to myslí vážne. Palacinky mi samozrej-
me nakoniec naložila. Spomeniem si
na to vždy, keď ich teraz ja pečiem svojim
deťom. Okrem babkiných palaciniek som
mala rada jej tradičné koláče. Všetky tie
recepty si držala v hlave. Tam dala za hrsť
orechov, tam za tri hrste múky a za lyžicu
cukru... Nič nerobila podľa knihy ani
podľa zošita. A tak mi po nej neostal ani
jeden recept. Nezostáva mi nič iné, len
tie jej dobroty vypekať tiež od oka. Okrem
cukrárskych zručností, ktoré ma na nej
fascinovali, bola aj nesmierne charizma-
tická, rozdávala okolo seba veľa lásky.
Zvláštne, že ma moji blízki s ňou často
porovnávajú... Neraz mi už povedali:
Ty si celá babka!
Tomáš:
Svojej babke som sa motal v ku-
chyni od dvoch rokov. Medzi vnúčatami
som bol jediný chlapec a stal som sa jej
obletovaným miláčikom. Trávil som s ňou
veľa času a ona ako správna babka mi všet-
ko dovolila. Každý víkend, podľa dobrého
zvyku, napiekla nejaký fajnový múčnik.
Pochádzam z malej dedinky pri Komárne,
preto ma ovplyvnila klasická maďarská
kuchyňa. Z koláčov najviac spomínam
na žerbó rezy z maslového kysnutého
cesta s orechovo-džemovou plnkou.
Cukrárske remeslo bola láska na prvý
pohľad, alebo ste premýšľali aj nad iným
povolaním?
Tomáš:
Tá inšpirácia bola taká jasná,
že nebolo o čom rozmýšľať. Mohol som
si vybrať medzi kuchárom a cukrárom.
Oslovila ma tá sladšia cesta. Za cukrára
som sa vyučil na potravinárskej škole
v Komárne. Tam som sa dozvedel, že
na Strednej odbornej škole s maturitou
v Nitre, ktorá spolupracovala s Belgičan-
mi, otvárajú špecializáciu na čokoládu,
karamel a perník. Bez zaváhania som sa
prihlásil na nadstavbové štúdium. Vtedy
ma lákalo najmä to, že štyri dni v týždni
budeme mať prax a vyučovanie bude len
jeden deň.
Mariana:
Pod silným babkiným vplyvom
som sa prihlásila na Strednú odbornú
školu v Nitre. Po troch rokoch som
prešla na špecializáciu karamel, perník,
čokoláda...
Práve táto sladká trojkombinácia sa vám
stala osudnou, a to nie len čo sa profesie
týka... Zo školy ste obaja vychádzali ako
zamilovaný pár...
Mariana:
Aj to bola láska na prvý po-
hľad... A po ukončení školy sme si pred
šestnástimi rokmi otvorili vlastnú výrobňu
zákuskov v Hlohovci.
Tomáš:
Piecť sme začali najskôr každý
sám. Už počas školy sme si budovali
svoju klientelu, ja v našej dedine a okolí,
Marianka brigádovala v cukrárni doma
v Hlohovci, vypekala už od prvého roč-
níka. Potom sme si prerobili ich starší
rodičovský dom, zriadili sme najskôr
výrobňu a po roku sme otvorili malú
cukráreň. Neskôr sme sa rozrástli o ďal-
ších päť prevádzok v okolí, no nakoniec
sme sa rozhodli ostať len pri tej pôvodnej.
K nej nám v Hlohovci pribudla ešte jedna
SLADKÁ LÁSKA
zhovárala sa:
Tereza Lehotská /
fotografie:
Daša Šimekova