135 / 300
133
ĽUDSKÉ PRÁVA V KONTEXTE VÝKONU CIVILNEJ SPRÁVY
MEDZINÁRODNÝMI ORGANIZÁCIAMI
HUMAN RIGHTS IN THE CONTEXT OF CIVIL ADMINISTRATION
CONDUCTED BY INTERNATIONAL ORGANIZATIONS
Martin Faix
Abstrakt
Ľudské práva patria k najvýraznejším normatívnym konceptom od konca druhej
svetovej vojny. Prenikanie ľudských práv ako normatívneho konceptu do systému
medzinárodného práva je nielen nepriehľadnuteľný, ale s ohľadom na ich základnú
myšlienku nepochybne i pozitívny fenomén. Pozornosť, a vlastne i kritika konceptu
ľudských práv sa v súčasnosti sústreďujú skôr na nedostatky v efektivite ich presadzo-
vania v praxi. Tento príspevok na príklade Misie OSN v Kosove (UNMIK) poukáže
na problematiku presadzovania ľudských práv v kontexte výkonu civilnej správy me-
dzinárodnými organizáciami a dospeje k záveru, že sa jedná o oblasť medzinárodného
práva, pre ktorú je charakteristická výrazná diskrepancia medzi trendom pokračujúcej
humanizácie medzinárodného práva (v zmysle prieniku ľudských práv) a prevtelenia
tohto trendu do praxe fungovania medzinárodného spoločenstva.
Abstract
Humanization of international law is one of the most important normative trends
since 1945. Currently, attention and to a certain degree also criticism with regard to
human rights focuses on the aspect of their effective application in the practice. This
contribution highlights on the example of the UN Mission in Kosovo (UNMIK) and
the Kosovo Human Rights Advisory Panel the problem of accountability of international
organisations for their conduct in the course of transitional administration of territories.
I will conclude by arguing that characteristic for this area of international law is
a significant discrepancy between the continuing trend of overall humanization of
international law on the one side and the practice and functioning of international
community on the other, making improvements in this area an burning issue.
ͷ. Výkon územnej správy Organizáciou spojených národov v Kosove –
– UNMIK a jeho „štátotvorný“ charakter
Výkon suverenity, a teda i územnej výsosti, bol tradične prerogatívou štátu ako
jediného subjektu medzinárodného práva. Ani prvopočiatky inštitucionalizácie
medzinárodných vzťahov a medzinárodného práva v druhej polovici 19. storočia ne-
priniesli odklon v chápaní tohto základného kameňa systému medzinárodného prá-
va. Zvyšujúca sa intenzita kvantitatívneho i kvalitatívneho rozvoja medzinárodných
organizácií, predovšetkým v zmysle rozširovania rozsahu ich funkčných právomocí,