SLP 07 (2014)

134

nakoniec určitý nový prvok v tomto ohľade predsa len priniesla, a to v podobe vý-

konu dočasnej správy území medzinárodnými organizáciami. Už Spoločnosť náro-

dov v rokoch 1920–1935 napríklad prostredníctvom tzv. Sárskej komisie spravovala

Sársko, jednu zo spolkových krajín dnešného Nemecka.

Postupne sa vyvinula prax

medzinárodnej (civilnej) správy území, ktorých politický alebo teritoriálny status je

problematický. Tento vývoj reagoval na situácie, kedy neschopnosť teritoriálneho suve-

réna (politická či faktická) vykonávať nad územím suverenitu (predovšetkým v zmysle

územnej výsosti) môže ohroziť medzinárodný mier a bezpečnosť, čo na základe Charty

OSN umožňuje Bezpečnostnej rade OSN prijať príslušné opatrenia, medzi ktoré patrí

autorizácia zriadenia a výkonu dočasnej správy nad daným územím. Takáto dočasná

správa môže byť zverená jednému či niekoľkým štátom, prípadne medzinárodnej or-

ganizácii. Medzinárodná organizácia je v takom prípade poverená výkonom správy,

ktorý prakticky zodpovedá výkonu suverenity štátu nad územím tým, že i keď nemôže

disponovať územím v zmysle územnej suverenity, obyvateľstvo takéhoto územia pod-

lieha výkonu „územnej výsosti“ danej medzinárodnej organizácie. Stručne povedané,

medzinárodná organizácia sa v takomto prípade chová ako štát, i keď samozrejme štá-

tom nie je a nemožno naďalej hovoriť o plnohodnotnom výkone „suverenity“.

V minulosti už i samotná OSN prevzala (v rôznom rozsahu) výkon medzinárodnej

správy, avšak doposiaľ vždy bez toho, aby jej ako v prípade správy Kosova bolo vytý-

kané štrukturálne porušovanie ľudských práva. Práve prípad misie UNMIK ukazuje

na nedostatky, ktoré v rámci územnej správy medzinárodnými organizáciami v oblasti

realizácie ich zodpovednosti za porušenia ľudských práv existujú.

Po ukončení náletov Severoatlantickej aliancie na Srbsko a Kosovo schválila na zá-

klade Charty OSN

Bezpečnostná rada v júni 1999 rezolúciu 1244, ktorou bola správa

územia Kosova až do dosiahnutia dohody o jeho postavení zverená do rúk mierovej

misie OSN –

United Nations Interim Administration Mission in Kosovo

(UNMIK).

Táto misia OSN mala nielen spravovať, ale pretvárať Kosovo takým spôsobom, ktorý

by po určitej dobe umožnil už demokraticky zvoleným inštitúciám začať autonóm-

Medzi ďalšie historické precedensy patrili Slobodné mesto Gdaňsk, navrhované zmedzinárodnenie Terstu

a Jeruzalema, Výbor OSN pre Namíbiu, Východná Slavónia (UNTAES), Somálsko (UNOSOM II), či

z novších dejín Východný Timor (UNTAET). K problematike medzinárodnej civilnej správy medziná-

rodným organizáciami pozri napríklad: STAHN, C.: The United Nations Transitional Administrations

in Kosovo and East Timor: A First Analysis.

Max Planck Yearbook Of United Nations Law,

2001, vol. 5,

s. 105-183.

Mimo rámec tohto príspevku ostáva otázka, či OSN vôbec môže realizovať takýto druh misie na právnom

základe čl. 41, resp. kapitoly VII. Charty OSN. Už

Hans Kelsen

totiž z existencie

lex specialis

v Charte

OSN v podobe čl. 81 Charty, ktorý priamo a explicitne predvída správu určitého teritória Organizáciou

spojených národov,

a contrario

odvodil, že OSN k výkonu suverenity nad územím mimo rámec po-

ručenského systému oprávnená nie je (pozri KELSEN, H.:

The Law of the United Nations. A Critical

Analysis of Its Fundamental Problems.

London: 1950, s. 651 a s. 833 an.). Takýto reštriktívny výklad

však nezodpovedá historickému vývoju a systematickému výkladu ustanovení k poručenskému systé-

mu podľa Charty OSN.

Rezolúcia BR OSN 1244 (S/RES/1244 zo dňa 10. 06. 1999), odst. 10.