138
súdmi v zmysle a v súlade s bežnou praxou Dohovoru o výsadách a imunitách OSN
z roku 1946.
V roku 2000 UNMIK vytvoril úrad nezávislého ombudsmana, ktorý bol prvým po-
kusom o reakciu na faktickú neexistenciu možností realizácie právnej zodpovednosti.
Rezolúcia Bezpečnostnej rady OSN 1244 síce zriadenie takejto inštitúcie nespomínala,
iný v tomto kontexte dôležitý dokument, tzv.
Rambouillet Accords
16
z roku 1998, však
jej vznik predpokladal.
17
Príslušným nariadením o vzniku úradu bol ombudsmanovi
zverený mandát k „
zaisteniu toho, že všetky osoby v Kosove budú mať efektívne možnosť
sa domáhať ľudských práv a základných slobôd chránených medzinárodným štandardom
ľudských práv
“.
18
Ombudsman mal disponovať právomocou prijímať a preskúmavať
sťažnosti ktorejkoľvek osoby či entity s ohľadom na prekročenie právomocí misie
UNMIK a s ním súvisiace porušenia ľudských práv. Už vo svojej druhej výročnej sprá-
ve za roky 2001–2002 ombudsman konštatoval:
„Štruktúra UNMIK nezodpovedá demokratickým princípom, UNMIK nefunguje v sú-
lade s vládou práva a nerešpektuje dôležité normy medzinárodného práva ľudských práv.
Obyvatelia Kosova sú preto zbavení ochrany ich základných práv a slobôd tri roky po konci
konfliktu práve tou entitou, ktorá vznikla za účelom ich garancie.“
19
Dôvodom pre tieto ostré slová boli prípady jednoznačného a pomerne rozsiahleho
porušovania ľudských práv. Ako príklad môžeme uviesť zadržiavanie osôb na základe
tzv.
executive orders
Zvláštneho predstaviteľa (tzv.
executive detentions
alebo
extra-ju-
dicial detentions
), s ohľadom na ktoré konštatoval Úrad ombudsmana porušenie prá-
va na slobodu a bezpečnosť zakotveného v čl. 5 EDĽP. Systematická analýza týchto
prípadov prejednávaných Úradom ombudsmana
20
ukazuje, že jednak zbavenie slobody
nezodpovedalo žiadnemu z prípadov uvedených v čl. 5 odst. 1 EDĽP (o.i. pretože za-
tknutia neprebiehali podľa postupu stanoveného
zákonom
), jednak dochádzalo k sys-
tematickému porušovaniu čl. 5 odst. 3 a 4 EDĽP, keďže neexistovala žiadna možnosť
súdneho prezkumu legality takýchto
executive orders
. Problematickým (s ohľadom
na čl. 5 odst. 4 EDĽP) bolo tiež predlžovanie väzby bez toho, aby boli zadržané osoby
o dôvodoch k tomu vedúcich informované, či neexistencia nároku na odškodnenie
v prípade, že zatknutie prebehlo v rozpore s čl. 5 EDĽP. Situácia vygradovala, keď
začiatkom leta 2000 Zvláštny predstaviteľ v rozpore s nariadením súdu rozhodol o ne-
prepustení osôb väznených na základe
executive orders
. V týchto prípadoch konštatoval
Úrad ombudsmana okrem iného i porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa
16
Rambouillet Accords: Interim Agreement for Peace and Self-Government in Kosovo, 7. jún 1999,
S/1999/648. Ako je známe, táto medzinárodná dohoda medzi Spolkovou republikou Juhoslávia a zástup-
cami albánskeho (väčšinového) obyvateľstva Kosova ostala návrhom a nikdy nevstúpila v platnosť.
17
Rambouillet Accords, kapitola 6.
18
UNMIK, Regulation No. 38/2000 on the Establishment of the Ombudsperson Institution in Kosovo,
30. jún 2000.
19
Preklad autora; Ombudsperson Institution in Kosovo, Second Annual Report 2001–2002, s. 3.
20
Ombudsperson in Kosovo, Special Report No. 3, on the Conformity of Deprivation of Liberty under
„Executive Orders“ with Recognised International Standards (29. 6. 2001).