62 / 300
60
ͷ. Ľudské práva a vytváranie medzinárodnoprávneho poriadku
Od prijatia Všeobecnej deklarácie ľudských práv na pôde Valného zhromaždenia
Organizácie Spojených národov v decembri roku 1948
1
uplynulo vyše 65 rokov.
Odvtedy sa charakter medzinárodného práva zmenil minimálne v dvoch smeroch.
Predovšetkým sa v praxi štátov popri tradičnom fenoméne reciprocity, ktorý dovte-
dy tvoril – povedzme výlučný – základ ich bilaterálnych vzťahov a záväzkov, začal čo-
raz výraznejšie presadzovať iný druh motivácie k spolupráci: štáty postupne uzatvárali
nielen medzinárodné zmluvy s cieľom poskytnutia si vzájomných recipročných výhod
ale aj zmluvy s cieľom zabezpečenia ochrany jednotlivcovi a jeho ľudským právam.
Uvedeným sa rozšíril okruh nositeľov práv vyplývajúcich z medzinárodného práva aj
na jednotlivcov, teda fyzické a právnické osoby vo vnútroštátnom právnom zmysle
slova. M. Scheinin to vystihol slovami, že hoci „ľudskoprávne normy možno aplikovať
vo vzťahoch medzi štátmi, ich podstata spočíva vo ‚vertikálnom‘ vzťahu medzi štátom
a jednotlivcom a v zameraní sa na jednotlivca ako nositeľa práv“.
2
Jednotlivec sa popri
štátoch stal priamym beneficientom hmotných i procesných práv: dve medzinárod-
noprávne paralelné reality, v ktorých sa oba tieto súbory práv uplatňujú – z pohľadu
štátu na jednej strane a z pohľadu jednotlivca na strane druhej, posunuli chápanie me-
dzinárodnoprávnych záväzkov do dovtedy nerozvinutej roviny. Zatiaľčo pri poškodení
práva jednotlivca môže jeho domovský štát vykonaním diplomatickej ochrany vyža-
dovať nápravu od štátu, ktorý jednotlivca poškodil, v rovnakej situácii sa môže sám
poškodený jednotlivec, za splnenia
conditio sine qua non
, domáhať svojho práva voči
štátu porušiteľovi – a to aj s využitím medzinárodných rozhodovacích mechanizmov.
Tu je však zaujímavé, že hoci medzi štátom porušiteľom a štátom poškodeným, teda
medzi nositeľom povinnosti a nositeľom práva, vznikne klasický vzťah medzinárodnej
zodpovednosti, uvedené neplatí, ak je nositeľom práva jednotlivec. I ten sa síce môže
– podobne ako štát nositeľ práva – domáhať nápravy za porušenie svojich práv, av-
šak s tým rozdielom, že štát porušiteľ nebude voči jednotlivcovi medzinárodnoprávne
zodpovedný; nevznikne teda medzi nimi zodpovednostný vzťah v zmysle medzinárod-
ného práva. Medzinárodnoprávna zodpovednosť sa totiž zaktivizuje len vtedy, ak sa
jej v tomto prípade začne dovolávať poškodený – štát. Skutočnosť, že medzinárodné
zmluvy o ľudských právach zakladajú štátom záväzky v prospech tretích osôb, t.j. jed-
notlivcov, ktorí nie sú zmluvnými stranami týchto právnych nástrojov, totiž nijak ob-
zvlášť neovplyvnila koncept medzinárodnoprávnej zodpovednosti.
3
Kým ľudskoprávne
nástroje viažu záväzok štátu chrániť ľudské práva, a teda právo jednotlivca domáhať
1
Universal Declaration of Human Rights
, UN General Assembly Res. adopted on 12 december, 1948,
no. A/217 (III).
2
SCHEININ, M.: Characteristics of Human Rights Norms, s. 19. In: Scheinin, M., Krause, C. (eds.),
International Protection of Human Rights: Textbook
. 2nd. ed. Institute for Human Rights, 2012, s. 19.
3
Porovnaj Draft Articles on responsibility of States for Internationally Wrongful Acts, with commentaries,
Yearbook of the International Law Commission
, 2001, Part Two, s. 87.