64 / 300
62
public order, ordre public
),
6
t. j. poriadkom, v ktorom sa priorita spoločného záujmu
a hodnôt prejavuje hierarchiou noriem.
Rozlišovanie medzi
ius dispozitivum
ako právom vytváraným a meneným na základe
slobodnej voľe účastníkov právnych vzťahov a
ius cogens
ako rigidným právom, ktoré je
dané a ktoré nemožno obísť dispozitívnym úkonom, má svoje korene ešte v rímskom
práve a je súčasťou právnej teórie každého právneho odvetvia. Rímska právna tradícia,
a dnes mnohé právne systémy na ňu nadväzujúce, kategorizovala určité práva resp.
záväzky na tie, ktoré pôsobili voči všetkým,
erga omnes
(napríklad vlastnícke právo),
a na tie, ktoré sa aplikovali len medzi konkrétnymi stranami,
inter partes
. Kogentné
normy, pôsobiace voči všetkým, pritom vždy vyjadrovali ochranu tých hodnôt a záuj-
mov, ktoré daná spoločnosť považovala za najpodstatnejšie. Vo vzťahoch medzi štátmi
sa takáto kategorizácia hodnôt individuálnych a spoločných, tých, ktoré možno slo-
bodnou vôľou obísť a tých, ktoré nie, prejavovala relatívne opatrne. Samotné pojmy
ako
erga omnes
alebo
ius cogens
sa v medzinárodnom práve explicitne a vo všimnuteľnej
miere objavili až v priebehu 20. storočia. Po určitých náznakoch v dielach H. Grotia
7
a E. de Vattela
8
z 17. a 18. storočia, to bol napríklad Oppenheim, ktorý v r. 1912 na-
písal
9
o kogentnosti „všeobecne uznaných princípov medzinárodného práva“: „Je jed-
nomyseľne uznaným obyčajovým pravidlom medzinárodného práva, že záväzky, ktoré
sa odchyľujú od všeobecne uznaných princípov medzinárodného práva, nemôžu byť
predmetom zmluvy … takáto zmluva by bola nulitná a neplatná“. Následne sa určitá
kategorizácia noriem, zásad a záväzkov postupne objavovala aj v judikatúre medziná-
rodných súdov – v osobnom stanovisku sudcu Stáleho dvora medzinárodnej spravod-
6
Pozri napr. McDOUGAL, M. S. et al.: Human Rights in World Public Order: Human Rights in
Comprehensive Context. In
Northwestern University Law Review
, vol. 72, no. 2, 1977–1978, s. 227;
ORAKHELASHVILI, A.: Peremptory Norms as International Public Order. In
Peremptory Norms in
International Law
. Oxford University Press 2008; KOKOTT, J., HOFFMEISTER, F.: International
Public Order. In
Max Planck Encyclopedia of Public International Law
, 2006.
7
Vo svojom diele
De Jure Belli et Pacis
(1625) H. Grotius rozlišoval medzi povinným právom (
ius strictum
)
a slobodným právom (
ius dispozitivum
). Cit. podľa WHEWELL, W. (ed. a preklad): Grotius on the
Rights and of War and Peace. The Lawbook Exchange, 2009.
8
V diele
Le Droit des gens
(1758) E. de Vattel poukazoval na odlišnosť práva prirodzeného, povinného
(
droit naturel, nécessaire
) a práva založeného na vôli (
droit volontaire
). VATTEL de, E.:
Law of Nations .
Washington: Carnegie Institution, 1916, § 9 a 27.
9
OPPENHEIM, L.:
International Law. A Treatise. Vol. I, Peace
. New York: Longmans, Green and Co.,
2nd ed. (1912), s. 550, § 506: „It is unanimously recognised customary rule of International Law that
obligations which are at variance with universally recognised principles of International Law cannot be
the object of a treaty … such treaty would be null and void“. Oppenheim tu uvádza príklad zmluvy,
ktorou by sa štát podporil druhý štát v privlastnení určitej časti šíreho mora alebo v páchaní pirátskych
činov na šírom mori.