69 / 300
67
né v kvázi-univerzálnych medzinárodných dokumentoch, t. j. buď v zmluvách, ktoré
sa počtom zmluvných strán pochádzajúcich z rôznych právnych systémov približujú
univerzalite, alebo v rezolúciách Valného zhromaždenia OSN
34
, sú súčasťou všeobec-
ného medzinárodného práva pôsobiaceho
erga omnes
: uvedené totiž odráža existen-
ciu rozšírenej praxe podporenej všeobecným
opinio iuris
, že dodržiavanie takých práv
je v záujme celého medzinárodného spoločenstva.
35
Ešte vždy však platí, že konkrétny
štát môže voči existencii určitého ľudskoprávneho pravidla – za predpokladu, že toto
nedosahuje aj kogentný charakter – namietať systematickým postojom odporcu, čím
sa spod účinku takejto normy vymaní.
V súvislosti s
erga omnes
povahou, a teda s charakteristikou ľudských práv ako zá-
väzkov, na ktorých dodržiavaní má právny záujem celé medzinárodné spoločenstvo,
je potrebné ešte upozorniť na jednu dôležitú skutočnosť: porušenie týchto práv síce
dáva akémukoľvek štátu
ius standi
, teda právo z pozície aktívne legitimovaného a zá-
roveň poškodeného domáhať sa nápravy voči porušiteľovi, na druhej strane nezakladá
jurisdikciu žiadneho orgánu.
36
Uvedené viackrát potvrdil Medzinárodný súdny dvor.
V spore
Východný Timor
, kde sa Portugalsko domáhalo nápravy za porušenie sebaur-
čovacieho práva národa Východného Timoru, a Indonézia ako dotknutý štát nedala
súhlas s jurisdikciou Súdu, Súd pripomenul základnú zásadu, podľa ktorej nemôže
rozhodovať o spore medzi štátmi bez ich súhlasu.
37
Výslovne uviedol:
„…
erga omnes
charakter normy a pravidlo súhlasu s jurisdikciou sú dve rozdielne veci. Nech
je povaha daného záväzku akákoľvek, Súd nemôže rozhodnúť o protiprávnosti konania štátu,
ak by toto rozhodnutie implikovalo aj posúdenie konania iného štátu, ktorý nie je sporovou
stranou. Uvedené platí, aj ak je dané právo právom
erga omnes
“.
38
Čo však možno implikovať z uvedenej formulácie, je, že ak by bola Indonézia súhla-
sila s jurisdikciou Súdu v danom prípade, Súd by o žalobe Portugalska ako štátu do-
volávajúceho sa porušenia
erga omnes
záväzku nemal dôvod nerozhodnúť. Jurisdikciu
konkrétneho rozhodovacieho orgánu môže zakladať medzinárodná zmluva, ktorou
je daný štát viazaný, alebo akýkoľvek iný prejav súhlasu dotknutého štátu. Pravidlo
súhlasu s jurisdikciou nie je prelomené ani v prípade najzávažnejšieho porušenia ľud-
34
Medzinárodný súdny dvor v spore
Nikaragua
(1986), potvrdil, že rezolúcie Valného zhromaždenia OSN
smú byť odrazom obyčajového práva: „
Opinio iuris
možno … vyvodiť … z postojov štátov k niektorým
rezolúciám Valného zhromaždenia … Účinok súhlasu s textom takýchto rezolúcií nemožno interpretovať
len ako ‚zdôraznenie či vysvetlenie‘ zmluvného záväzku … naopak, možno ho interpretovať ako uznanie
platnosti pravidla deklarovaného samotnou rezolúciou“ (para. 188).
35
Pozri Human Rights Committee, General Comment no. 24 (1994), U.N. Doc. CCPR/C/21/Rev.1/
Add.6 (1994), paras. 7, 8.
36
V zmysle Článkov o zodpovednosti štátov, čl. 48 ods. 1 písm. b) sa môže zodpovednosti dovolávať aj iný
než poškodený štát, ak porušený záväzok patrí medzinárodnému spoločenstvu ako celku, inými slovami
ak má charakter erga omnes (Draft Articles on responsibility of States for Internationally Wrongful Acts,
with commentaries, Yearbook of the International Law Commission, 2001, Part Two).
37
East Timor (Portugal v. Australia)
, Judgment, I.C.J. Reports 1995, para. 26.
38
Ibid, para. 29.