67 / 300
65
ohľadu na to, či tento dokument implementovali alebo nie.
20
Do istej miery sa možno
stotožniť s názorom, že ľudskoprávne zmluvy nezakladajú záväzok chrániť ľudské prá-
va, nakoľko ten už vo svojej podstate existuje ako pravidlo všeobecného medzinárod-
ného práva; a zmluvy o ľudských právach ho teda len deklarajú, uznávajú,
21
resp. nový
záväzok vytvárajú len vzhľadom na monitorovacie a kontrolné mechanizmy. Niektorí
autori uvádzajú, že konkrétne ľudské právo môže nadobudnúť obyčajový charakter aj
po tom, ako bolo včlenené do medzinárodnej zmluvy.
22
Za takých okolností by zmluva
bola pôvodným, originálnym právnym prameňom s konštitutívnym účinkom. Musíme
však pripomenúť, že pojmovo žiadna medzinárodná zmluva, dokonca ani Charta OSN
ani ľudskoprávna zmluva dosahujúca vysoký počet zmluvných strán, nemôže konštitu-
ovať pravidlo všeobecného medzinárodného práva, keďže zmluvy môžu vytvárať záväzky
len voči zmluvným stranám.
23
Možno však pripustiť záver, že dané ľudské právo by
pôsobilo
erga omnes partes
(voči všetkým zmluvným stranám), pričom voči celému
medzinárodnému spoločenstvu by pôsobilo len do tej miery, do akej by malo všeo-
becný obyčajový charakter. Napokon však, v oboch spomenutých prípadoch platí,
že ak štát uskutoční výhradu napríklad vo vzťahu k určitému právu garantovanému
Medzinárodným paktom o občianskych a politických právach, nevyhradzuje si tým
priestor dané právo porušiť, pokiaľ mu tak zakazuje všeobecné obyčajové právo, ale
iba voči sebe vylučuje monitorovacie a kontrolné možnosti Výboru pre ľudské práva
v súvislosti s týmto právom.
Ako univerzálne pôsobiace normy sú ľudské práva namietateľné (
opposable
) voči
všetkým, ich všeobecnú vynutiteľnosť možno prezumovať ako voči štátom tak aj voči
iným subjektom medzinárodného práva – medzinárodné organizácie či neštátnych
aktérov nevynímajúc.
24
V tomto zmysle majú objektívny charakter. Ako zdôraznil
Medzinárodný súdny dvor, medzinárodné organizácie „sú viazané akýmikoľvek záväz-
kami, ktoré im vyplývajú zo všeobecného medzinárodného práva, z ich zakladajúcich
aktov alebo zmlúv, ktorých sú stranami“.
25
Táto všeobecná vynutiteľnosť môže však
20
SCHUTTER de, O.: The Status of Human Rights in International Law, s. 40. In: Scheinin, M., Krause, C.
(eds.),
International Protection of Human Rights: Textbo
ok. 2nd. ed. Institute for Human Rights, 2012, s. 40.
21
Uvedené odráža postoj prirodzenoprávnej školy. Pozri PARKER, K.: Jus Cogens: Compelling the Law of
Human Rights. In
Hastings International Law & Comparative Law Review
, Vol. 12, 1988–1989, s. 422.
22
WET de, E.: Jus Cogens and Obligations Erga Omnes. In: Shelton, D. (ed.),
The Oxford Handbook of
Human Rights.
, Oxford University Press, 2009, s. 555. Uvádza, že v zásade všetky ustanovenia oboch
medzinárodných paktov o ľudských právach by mohli mať
erga omnes
charakter za predpokladu, že nado-
budli obyčajovú podobu.
23
Viedenský dohovor o zmluvnom práve (1969), čl. 34, ktorý reflektuje princíp
pacta tertiis nec nocent nec
prosunt
. Pozri aj: OPPENHEIM, L.,
op. cit.
, s. 563, para. 522; BYERS, M.,
op. cit.
, s. 221.
24
K neštátnym aktérom ako subjektom viazaných ľudskými právami pozri: ALSTON, P. (ed.): Non-State
Actors and Human Rights. Oxford University Press, 2005.
25
Interpretation of the Agreement of 25 March 1951 between the WHO and Egypt
, Adv. Opinion, I.C.J.
Reports 1980, para. 37.