70 / 300
68
skoprávnych noriem, teda v prípade medzinárodných zločinov. Pre takýto prípad me-
dzinárodné právo pozná osobitný režim medzinárodnoprávnej zodpovednosti, a určité
právomoci má i Bezpečnostná rada OSN; avšak ani jeden z týchto inštitútov sám osebe
nenahrádza súhlas štátu potrebný k založeniu jurisdikcie.
Či uvedené
ius standi
a teda postavenie každého člena medzinárodného spoločenstva
ako poškodeného subjektu v prípade porušenia
erga omnes
noriem iným členom me-
dzinárodného spoločenstva zakladá i výnimku zo zásady nezasahovania do vnútorných
vecí štátu, je neisté. Existujú názory, že závažné a systematické porušovanie ľudských
práv v jednom štáte nezabraňuje ostatným štátom, aby zasiahli diplomatickými, eko-
nomickými či inými opatreniami.
39
Uvedená úvaha sa dotýka konceptu zodpovednosť
chrániť (
responsibility to protect
), čo už však presahuje cieľ tejto kapitoly.
Napokon je vhodné krátko spomenúť zaujímavú diskusiu, ktorá sa v tejto súvislosti
vo vede medzinárodného práva objavuje, a to, či ľudské práva možno vnímať ako
súčasť všeobecných právnych zásad (
general principles of law
) v zmysle článku 38 ods.
1 písm. c) Štatútu Medzinárodného súdneho dvora. Tie sú popri zmluve a obyčaji
považované za prameň medzinárodného práva ako „všeobecné právne zásady uznané
civilizovanými národmi“. Súd skutočne viackrát pri odvolaní sa na ľudské práva pou-
žil termíny indikujúce práve povahu tohto prameňa.
40
Byers však dáva do pozornosti
odlišnosť pojmov „uznanie“ (
recognition
) a prijímanie (
acceptance
)“: zatiaľčo obyčaj
je „všeobecná prax prijímaná za právo“, všeobecné zásady sú „uznané civilizovanými
národmi za záväzné“.
41
Poukazuje aj na to, že uznanie „civilizovanými národmi“, i nap-
riek svojmu post-koloniálnemu kontextu, môže naznačovať nižšiu úroveň uznania než
prijatie a uznanie „medzinárodným spoločenstvom ako celkom“.
42
.ͷ Kogentný charakter ľudských práv
Zatiaľ sme dospeli k tomu, že ľudské práva (i keď nie nevyhnutne všetky) sú súčas-
ťou všeobecného práva s účinkom
erga omnes
. Ostáva nám ešte posúdiť, nakoľko ľud-
ské práva dosahujú v rámci medzinárodnoprávneho poriadku – a či vôbec – kogentnú
povahu. Ako sme uviedli vyššie, za kogentnú normu možno označiť takú „normu vše-
obecného medzinárodného práva, ktorá je prijímaná a uznaná medzinárodným spolo-
čenstvom ako celkom za normu, od ktorej nie je dovolené sa odchýliť a ktorú možno
zmeniť len normou rovnakej právnej povahy“.
43
Vychádzajúc z uvedeného je zrejmé,
39
International Law Institute: The Protection of Human Rights and the Principle of Non-intervention in
Internal Affairs of States. In
Institut de Droit International Annuaire
, vol. 63 (1989), s. 338.
40
Corfu Channel Case (United Kingdom v. Albania)
, I.C.J. Reports 1949, s. 22: „záväzky ... založené na ur-
čitých všeobecných a uznaných zásad ... vrátane elementárnych posúdení ľudskosti“;
Reservations to the
Genocide Convention,
I.C.J. Reports 1951, s. 23: „zásady uznané civilizovanými národmi za záväzné,
bez ohľadu na existenciu zmluvného záväzku“;
East Timor Case
, I.C.J. Reports 1995, para. 29: „zásada
sebaurčovacieho práva národov je jedna z podstatných zásad súčasného medzinárodného práva“.
41
BYERS, M.,
op. cit.
, s. 225. Porovnaj SCHUTTER de, O.,
op. cit.
, s. 43.
42
Ibid., s. 226.
43
Viedenský dohovor o zmluvnom práve (1969), čl. 53.