SLP 07 (2014)

je jasné, či začlenenie ľudských práv ako hodnoty v záujme celého medzinárodného

spoločenstva do korpusu medzinárodného práva spustilo vytváranie medzinárodného

právneho poriadku založeného na hierarchii noriem, alebo naopak, či silné vnímanie

určitej kategórie princípov a záväzkov v medzinárodnom práve, ktoré nie je možné

dispozitívne obísť, spôsobilo, že štáty začali vo vyššej miere cítiť potrebu chrániť ľudské

práva. Isté však je, že ľudské práva a medzinárodný poriadok vzájomne veľmi úzko

súvisia: za ostatné dekády medzinárodného súdnictva sa pojmy

erga omnes

ius cogens

vyskytovali práve v sporoch týkajúcich sa ľudských práv. Otázkou nateraz zostáva, kde

v medzinárodnom poriadku našli ľudské práva svoje umiestnenie.

͸. Ľudské práva ako súčasť všeobecného medzinárodného práva

V súčasnosti sú mnohé štáty viazané veľkým počtom ľudskoprávnych zmlúv a do-

hovorov. Dohovor o právach dieťaťa, napríklad, ratifikovalo 194 štátov, Medzinárodný

pakt o občianskych a politických právach 168 štátov, Dohovor o zabránení a trestaní

zločinu genocídy 146 štátov, Dohovor proti mučeniu 155 štátov. Ľudskoprávne me-

dzinárodné zmluvy sa teda

prima facie

môžu javiť ako základný prameň, z ktorého

plynie záväzok rešpektovať alebo chrániť dané ľudské práva. Uvedené je však ihneď

spochybnené otázkou, či je záväzkom dodržiavať ľudské práva viazaný aj štát, ktorý

nie je zmluvnou stranou týchto nástrojov – inými slovami, či je to práve (a výlučne)

daná medzinárodná zmluva, ktorá je zdrojom tohto záväzku. Máme za to, že odpoveď

na danú otázku musí byť negatívna; ba dokonca viac: základné ľudské práva a záväzok

poskytnúť im ochranu sú dnes súčasťou všeobecného medzinárodného práva, pôsobia-

ceho

erga omnes

Medzinárodný súdny dvor v spore

Nikaragua

potvrdil, že „ak sa aj obsah dvoch

noriem plynúcich z dvoch medzinárodných prameňov javí identický a aj ak sú dané

štáty viazané týmito normami aj na základe zmluvy aj na základe obyčaje, tieto dve

normy si zachovávajú oddelenú existenciu“.

Vskutku nič nebráni tomu, aby určité

pravidlo jestvovalo v rovnakej podobe súčasne v medzinárodnej zmluve a v medziná-

rodnej obyčaji. Ak potom štát od danej zmluvy odstúpi, alebo uskutoční k jej ustano-

veniu výhradu, jeho viazanosť obyčajovým pravidlom tým nie je dotknutá; podobne

ako skutočnosť, že určitý štát nebol nikdy stranou zmluvy, nemá vplyv na existenciu

jeho (rovnakého) záväzku na obyčajovom základe.

Chrániť práva menované naprík-

lad v Deklarácii ľudských práv – prinajmenšom väčšinu z nich – musia všetky štáty bez

Military and Paramilitary Activities in and against Nicaragua (Nicaragua v. United States of America)

Merits, Judgment, I.C.J. Reports 1986, s. 14.

Ibid., ods. 178. Pozri aj:

Military and Paramilitary Activities in and against Nicaragua (Nicaragua v. United

States of America)

, Jurisdiction, Judgment, I.C.J. Reports 1984, para. 73), a

North Sea Continental Shelf

Case (Germany v. Denmark),

Judgment, I.C.J. Reports 1969, para. 63, 77.

Napr. štáty Angola, Japonsko, Mauretánia alebo Thajsko nie sú stranami Dohovoru proti genocíde

(1948), Severná Kórea nie je zmluvnou stranou Dohovoru o odstránení všetkých foriem rasovej diskrimi-

nácie (1966).