SLP 07 (2014)

sa ochrany ľudských práv na jurisdikciu štátu,

zodpovednosť štátu za porušenie svoj-

ho medzinárodného záväzku sa nevyhnutne spája s pripísateľnosťou, čiže s otázkou,

či dané protiprávne konanie možno štátu ako takému pripísať.

V oboch prípadoch

pritom porušenie práva poškodeného môže plynúť z konania tretích subjektov, nap-

ríklad súkromných osôb. Zatiaľčo však zodpovednosť štátu voči štátu zakladá v tejto

skutočnosti fakt, že štát porušiteľ (subjektívne) mal nad daným konaním osôb účinnú

kontrolu, na vznik nároku poškodeného jednotlivca voči štátu porušiteľovi bude roz-

hodujúce, či porušenie (objektívne) nastalo v jurisdikcii tohto štátu. Zdôrazňujeme, že

i keď oba pojmy, efektívna kontrola a jurisdikcia, sa nevyhnutne neobmedzujú len na

územie štátu (t. j. môžu pôsobiť extrateritoriálne), nie sú totožné. V rámci jurisdikcie

štátu sa totiž môže napríklad nachádzať osoba, ktorá je pod účinnou kontrolou iného

štátu.

Oddelenosť dvoch realít domáhania sa nápravy za porušenie ľudských práv – jednej

z pohľadu poškodeného štátu, druhej z pohľadu poškodeného jednotlivca – sa preja-

vuje i v tom, že kým v prvej

ex lege

vznikajú porušiteľovi popri pôvodnom záväzku tzv.

sekundárne záväzky (upustiť od protiprávneho konania a napraviť vzniknutú škodu),

v druhej realite tieto absentujú. Tu môže nanajvýš existovať len nárok jednotlivca, za

splnenia podmienok stanovených v ľudskoprávnej zmluve, dovolávať sa nápravy pred

nezávislým medzinárodným orgánom. Uvedené by sa zmenilo, ak by porušenie ľud-

skoprávnej normy namiesto jednotlivca namietol štát – „zodpovednosť“ za porušenie

ľudskoprávnych noriem je teda potrebné vnímať odlišne v prospech štátu a v prospech

jednotlivca. I tento aspekt odlišných následkov porušenia vyjadruje špecifickosť ľud-

skoprávnych noriem, resp. ich odlišnosť od iných medzinárodnoprávnych noriem.

Ďalším elementom, ktorý dosvedčuje špecifickosť ľudskoprávnych noriem a upus-

tenie od tradičného konceptu zmluvnej reciprocity, je, že štát sa nemôže k porušeniu

ľudských práv uchýliť ako k protiopatreniu v odpovedi na protiprávne konanie iného

štátu. Článok 60 ods. 5 Viedenského dohovoru o zmluvnom práve výslovne stanovuje,

že princíp, podľa ktorého má strana právo ukončiť alebo prerušiť vykonávanie zmluvy,

ak sa druhá dopustí podstatného porušenia jej ustanovení, sa neaplikuje na ľudsko-

právne zmluvy.

Druhý aspekt zmeny medzinárodného práva, spomínanej v úvodných riadkoch,

spočíva v jeho systémovej reštrukturalizácii založenej na spoločných hodnotách. Mier

a bezpečnosť, základné ľudské práva a s tým spojená aj zodpovednosť za medziná-

rodné zločiny ako zodpovednosť za závažné porušenie určitých noriem, ktoré sú

záujmom celého medzinárodného spoločenstva, teda akési váženie a kategorizácia

hodnôt vo vzťahoch medzi štátmi položili základ tomu, čo veda medzinárodného

práva nazýva medzinárodnoprávnym (svetovým) verejným poriadkom (

international

Napr. Dohovor proti mučeniu a inému krutému, neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu

alebo trestaniu (1984), čl. 2.

Pozri Draft Articles on responsibility of States for Internationally Wrongful Acts, with commentaries,

Yearbook of the International Law Commission

, 2001, Part Two, commentary to Articles 2(a), 4-11.