SBORNÍK 66 SVOČ 2016

338 / 610

336
zväzu.39 Zákonná úprava je strohejšia aj v porovnaní so zákonnou úpravou discipli-
nárneho konania v zákone č. 300/2008 Z.z. o organizácii a podpore športu a o zme-
ne a doplnení niektorých zákonov, ktorá obsahovala i disciplinárne opatrenia, ktoré
bolo možné uložiť v disciplinárnom konaní, ako i niektoré zo zásad pri ich ukladaní.40
Tento právny predpis bol však zákonom o športe abrogovaný. Zákon o športe sa teda
sústredí iba na vymedzenie subjektov, voči ktorým možno zodpovednosť vyvodzovať,
a subjektov, ktoré túto disciplinárnu zodpovednosť vyvodzujú, a to v § 54 ods. 1:
„Disciplinárne konanie môžu viesť disciplinárne orgány športovej organizácie voči
športovcovi, športovému odborníkovi, športovej organizácii alebo inej osobe, ktorá má
príslušnosť k športovej organizácii…” V § 54 ods. 1 je ďalej vyjadrená zásada nullum
crimen sine lege, keď sa uvádza, že disciplinárne opatrenie možno uložiť len „za poru-
šenie pravidiel súťaže, predpisov športového zväzu alebo rozhodnutia športového zväzu,
ktorého sa dopustila v čase, keď mala príslušnosť k športovej organizácii.“
V § 54 ods. 2 sa nachádza vyjadrenie zásady nulla poena sine lege v nasledovnej
formulácií „V disciplinárnom konaní možno uložiť iba takú sankciu a opatrenie, ktoré
umožňujú uložiť predpisy športového zväzu.“
Zaujímavá je formulácia odseku 3 toho istého paragrafu, kde sa píše „Rozhodnutie
disciplinárneho orgánu športového zväzu o závažnom porušení pravidiel súťaže, predpi-
sov alebo rozhodnutia športového zväzu, rozhodnutie, proti ktorému bol podaný oprav-
ný prostriedok a rozhodnutie o opravnom prostriedku, musí byť odôvodnené,“ v spojení
s odsekom 4 „Predpisy športového zväzu určia, ktoré porušenie pravidiel súťaže, pred-
pisov športového zväzu alebo rozhodnutia športového zväzu sa považuje za závažné.“
Gramatickým výkladom vyššie uvedených ustanovení možno dospieť k záveru, že nie
každé rozhodnutie disciplinárneho orgánu musí byť odôvodnené, čo môžeme sčasti
považovať za zákonné obmedzenie zásady spravodlivého procesu, ktorá je stanovená
v § 52 ods. 3 zákona o športe a vyjadrená najmä v čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru
o ochrane ľudských práv; navyše povinnosť orgánov rozhodujúcich o právach, prá-
vom chránených záujmoch a povinnostiach zdôvodňovať svoje rozhodnutia vyplýva
i z konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“).41
Zákon o športe ustanovuje i zásadu „stare decisis“, respektíve zásadu materiálnej
rovnosti rozhodovania, ktorá sa aplikuje na všetky orgány, ktoré rozhodujú o discipli-
nárnych previneniach v rámci športu. Táto zásada je vyjadrená v § 52 ods. 4 zákona:
„Orgány športových organizácií rozhodujúce spory podľa odseku 2 dbajú na to, aby v roz-
hodovaní o skutkovo a právne zhodných prípadoch alebo podobných prípadoch nevznikali
neodôvodnené rozdiely.“
39 Zákon č. 440/2015 Z.z. o športe a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
40 Zákon č. 300/2008 Z.z. o organizácií a podpore športu a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
41 Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994. Dostupné na:
Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997. Dostupné na: