63 / 268
61
ozbrojený konflikt, a teda spĺňajú podmienku pôsobnosti
ratione materiae
.
43
Rovnako
žiaden vplyv na pôsobnosť nemajú otázky mandátu či medzinárodnoprávnej legality
takýchto operácií – tie sú aspektmi regulovanými pravidlami
ius ad bellum,
resp
. ius
contra bellum
.
ͻ. Zamyslenie a záver
Problematika aplikácie MHP na medzinárodné organizácie a ich aktivity, predo-
všetkým v kontexte mierových operácií, nie je nijak novou. Naopak, rezonuje v praxi
i v doktríne medzinárodného práva už niekoľko desaťročí, i keď s menšou či väčšou
intezitou. Na intenzite nabrala so vznikom a rozmachom operácií OSN, ďalšie jej
posunutie spôsobil nárast aktivít a relevancie regionálnych medzinárodných organizá-
cií, či už NATO alebo Európskej únie. I napriek tomu táto diskusia nie je ukončená
a skôr panuje zhoda na želanom výsledku než na ceste, ako sa k nemu dopracovať. Na
jednej strane vyplýva z charakteru a zamerania MHP, že by z jeho pôsobnosti nemali
byť vylúčení žiadni relevantní aktéri (čo naznačuje postupný prienik neštátnych entít
do MHP), na strane druhej sa ale vysvetlenie právnej konštrukcie, ako medzinárodné
organizácie k dodržiavaniu MHP zaviazať (a prípadne ako jeho dodržiavanie kon-
trolovať), ukazuje jako veľmi zložité. Táto zložitosť je daná samotným charakterom
medzinárodných organizácií, ale i stále pretrvávajúcim štátocentrickým charakterom
medzinárodného práva, vrátane MHP.
Kapitola poukázala na skutočnosť, že medzinárodné organizácie z pôsobnosti MHP
primárne vylúčené nie sú, je len nutné brať do úvahy ich špecifická. Na druhú stra-
nu situácia nemá jednoduché riešenie. Je totiž nepravdepodobné, že dôjde k zmenám
v základných zmluvných dokumentoch MHP tak, aby sa ich zmluvnými stranami
mohli stať i medzinárodné organizácie. Rovnako situáciu neriešia uspokojivo ani
zmluvy v podobe dohôd o postavení vojsk, keďže sú špecifickým nástrojom pre každú
operáciu a závislým na mnohých faktoroch. Obyčajové MHP zase nie je vhodným
právnym základom z dôvodu nejasností súvisiacich napríklad s identifikáciou existujú-
cich pravidiel, ich obsahu. Pre prax je tak medzinárodný obyčaj vhodný len do určitej
miery. Pravdepodobne najlepšími alternatívami, ako medzinárodné organizácie for-
málne právne k dodržiavaniu MHP zaviazať, by bola existencia príslušných ustanovení
v zakladajúcom inštrumente organizácie, alebo samoregulácia v podobe vnútroorgani-
začných aktov. Práve samoregulácia je ako trend v medzinárodnom práve v posledných
rokoch badateľný veľmi zreteľne, a to napríklad v kontexte zodpovednosti nadnárod-
ných korporácií či nevládnych organizácií v oblasti ľudských práv, kde sa predovšetkým
otázka subjektivity týchto entít ukázala byť ako (v súčasnosti) neriešiteľnou bez toho,
43
V náuke sú však diskutované najrôznejšie obmedzenia pôsobnosti medzinárodného humanitárneho
práva v operáciách OSN. Napríklad Hermsdorfer v rámci vymedzenia pôsobnosti odmieta priznať štatút
kombatanta a následne i vojnového zajatca príslušníkom síl OSN, keďže títo sú bojovníkmi bez nepriateľa
a z rôznych ďalších dôvodov nezodpovedajú obrazu kombatanta, ako ho charakterizuje čl. 43 odst. 2 DP I.;
pozri: HERMSDÖRFER, Willibald,
op.cit.
, s. 108 a nasl.